Vyhľadávanie
Fantasy román pre mladých dospelých (YA) Dcéra zimy Vladimíry Šebovej vychádza zo slovanskej mytológie. Autorka si zvolila Morenu a Vesnu za hlavné hrdinky svojho príbehu. Vystupujú tu ako obyčajné smrteľné dievčatá a verné sestry. Do situácií sa ponárajú protikladne. Kým Morena je tá divoká, nespútaná a zároveň nespoločenská, Vesnu si každý všimne pre jej zlatisté vlasy a milý úsmev a nebojí sa dať sa s ňou do reči. Sesterské protipóly – to je samo osebe celkom nosný materiál na výstavbu živelného deja. Spolupráca dvoch rôznorodých charakterov môže ozvláštniť, osviežiť akčné momenty. Lenže v Dcére zimy sa čitateľ Vesne a Morene pod kožu nedostane. V celom príbehu, a to príbeh trvá od 12. až po 21. storočie, sa nezmenia. Prežívajú pre kliatbu každá iným spôsobom. Vesna zomrie vždy v sedemnástom roku svojho života a znova sa niekomu narodí. Morena sa stala akousi nejasnou posluhovačkou Smrti. Nezomiera, len prežíva.
Bolo by zaujímavé (a logické) ukázať možno aj istú unavenosť zo žitia ( napríklad Vesna život čo život hľadá opravdivú lásku, hoci si pamätá všetko, čo si vytrpela predtým), zatrpknutosť (v niektorom storočí mohla byť Morena natoľko vyčerpaná z neustáleho strehu zachraňovať Vesnu, že jednoducho raz zlyhá). Prinútiť sa niečo konať po toľkých storočiach a rozhodnúť sa správne mohlo byť strhujúcim finále. Namiesto toho sa nám pred očami odvíja príbeh síce s prekvapivými zvratmi (nemožno autorke uprieť nápaditosť deja), ale s povrchnými postavami. Chýba relatívnosť dobrých a zlých charakterov. Hlbší ponor do motivácií.
Zároveň je škoda, že z tajomstva okolo Moreny sa vykľuli len povedačky. Oslovenia ako Čierna bohyňa, Bohyňa smrti, Čierna cárovná, Vrania matka (všetci, ktorých stretli, ich poznali a vyslovovali ich so strachom) nedostali v priebehu deja vizuálny priestor. Okrem skutočnosti, že sa vedela premeniť na kŕdeľ vrán, sa tu desivá situácia z Moreniných činov ani len nezachvela. Pretože žiadne také neučinila. V podstate to bola mierumilovná osôbka, ktorá stavala dobro svojej sestry nad to svoje. Prečo o nej kolovali také zlovestné chýry? Vkročila aspoň raz do nejakej dediny ako mor? Ako znášala, že (evidentne) bola bohyňou smrti? Ako brala životy? A brala to bez emócií?
Autorkinmu svetu chýba premyslenejšia atmosféra bájnosti, strachu a temnoty. Nemá ujasnené, do akej miery je svet mytologický. Spomínané Európa a Amerika zrejme fungujú rovnako, ako ich poznáme z dejepisu, nič nenasvedčuje tomu, že by to boli bájne krajiny ako tá, v ktorej sa odohráva príbeh. Celá „bájnosť“, pohanskosť je zhrnutá v citoslovciach „preperúna“ a „prevelesa“. Na konci síce doputuje Morena k Velesovi, ale tie staré božstvá jednoducho nie sú vtlačené do každodenného života, resp. oficiálne je už i v autorkinom vymyslenom svete kresťanstvo. Takže, aké postavenie majú teda staré božstvá medzi ľudom? Dožívajú? Iba Vesna a Morena si ich udržiavajú aspoň v reči (spomínané citoslovcia)? Uchovávajú si na ne ľudia vrúcne spomienky? Chcú, aby sa vrátil čas vyznávania Perúna či Velesa? Je legitímne v tomto svete veriť v Perúna?
Mňa osobne vo fantasy textoch dokáže do značnej miery vyrušiť súčasná lexika. Pojmy ako typické, emócia, informácia, komplikácia, manipulovať niekým sa vymykajú zamýšľanému bájnemu a pohanskému. Rovnako sú na tom rekvizity ako kožené kreslá, cigary, mužské obleky či medicínske pojmy ako kóma (v 18. storočí), ktorá sa, mimochodom, spomína v nemocnici s ozajstnými sestričkami (len pripomínam, že sme stále v 18. storočí). Keby šlo o alternatívnu históriu typu Jánošík Svetozára Olovranta, prosím, majme kómy aj v 16. storočí. Pri Dcére zimy som však mala skôr pocit, že autorka sa naozaj snaží oživiť čosi bájne, dávne a čudesné. Takéto slová však jednoznačne bránia autentickej atmosférickosti budovaného sveta.
Mrzí ma, že táto kniha nepriniesla epickejšie rozprávanie a prepracovanejšie postavy, pretože hra s nápaditými prekvapeniami a zauzleniami autorke ide. Prológ bol sľubný, štylisticky akoby vyšľachtenejší než zvyšok knihy, i keď aj tu by sa našli miesta, kde dochádza k redundantnosti niektorých informácií, kde sa hra s náznakom zbytočne dovysvetľuje. Vladimíra Šebová vo svojom fantasy románe nevystupuje už ako autorka knižnej série; text sa ponáša skôr na text debutanta, ešte neistého a nevypísaného, keďže prevláda zámer čo najrýchlejšie prejsť k zvratom a nezdržovať sa hlbšími ponormi do postáv či prostredia. Logika rozprávania v niektorých vypätých situáciách ustupuje prekvapivým odhaleniam (doslova sa Jadwiga pustí do vyrozprávania svojho príbehu v momente najväčšieho zhonu). Potom sa stane, že vypäté situácie nie sú napísané napínavo a neevokujú to, čo by mali.
Keby to bol debut, možno by sa dalo mnohé prehliadnuť. Keby, keby...
(Autorka recenzie je redaktorkou Knižnej revue.)
Vladimíra Šebová: Dcéra zimy
Bratislava: CooBoo, 2021
