Dana Podracká: Strážca zadných dvier

Bratislava: Perfekt, 2020

 

Dana Podracká je hlbinná nielen vo svojej poézii a esejach, ale i v knihách pre deti. Jej najnovšie dielo z tejto kategórie – Strážca zadných dvier – tiež pristupuje k rozprávkovému príbehu s príťažlivou dávkou filozofie a alegórie.

Takéto rozprávky (určené starším deťom a dospelým) odjakživa držia nad svetom tajomstiev a víťaziaceho dobra ochrannú ruku. Spomeňme napríklad Saint-Exupéryho Malého princa či Hesseho Podivuhodné posolstvo z inej hviezdy. Strážca zadných dvier sa v slovenskom literárnom kontexte rozprávkových kníh pre starších radí k náhrdelníku titulov, ktoré čerpajú inšpiráciu z duchovného bytia človeka. Tvorí ho detská tvorba Daniela Pastirčáka (od Damianovej rieky po Starca a dieťa) aj nevšedná cesta lesom Olega a Zuzky Šukových O Červenej čiapočke, ktorá tancovala s vlkmi či detská fantasy séria Vladimíra Štefaniča Kráľovná z Tammiru. 

Text presvetľujú zlaté nugety, ktoré okrem alegorického posolstva (svetlo medzi slovami i svetlo ako stála prítomnosť dobra presakujúca príbehom) majú aj praktickú formálnu funkciu – pomáhajú čitateľom zorientovať sa v dialógoch. Oddeľujú jednotlivé repliky. Text je totiž prevažne dialogický, čo ladí s autorkiným implicitným zámerom poukázať na nevyhnutnosť neutíchajúceho rozhovoru s vlastným srdcom.

Príbeh sa teda deje v dialógoch, v stretnutiach, v prepájaní postáv a ich úloh do jednotiaceho celku. Všetko súvisí s chrámovou stavbou, jeho výzdobou a očistou. Samozrejme, ide o chrám srdca. Žiaden z pútnikov nevyniká, neznamená pre celok viac ako niekto druhý. „Každý môže byť poslom vo veľkom príbehu.“ „Aby sme spolu vytvárali niečo, čo je viac než príbeh?“ spýtala som sa. „Čo môže byť viac než príbeh?“ „Láska.“ (s. 49)

Mená protagonistov sú príťažlivo významotvorné (posol so svietiacim korálikom v ústach, pustovník, ktorému z čela lieta jastrab) a každé jedno má nenahraditeľný podiel na tvorbe niečoho veľkého. To „veľké“ sa skladá z rôznych výnimočných čiastočiek (krištáľová slza, kubus, kľúč). Vzácne maličkosti tvoriace duchovný domov podnecujú v deťoch túžbu vystavať si vnútorný chrám – miesto, ktoré sa nezrúti pod tlakom viditeľného.

Boj so zlom neprebieha na bojovom poli ani v obratnosti a odvahe s mečom, ale v odvahe premýšľať o videnom, zažitom, v odvahe hľadať súcit a odpustenie. Svetlo je predsa také pôvabné, až oslobodzuje aj srdce démona so špicatou žobráckou kapsou.

O grafickú úpravu sa postaral Palo Bálik a o ilustrácie Jana Bálik, ktorá naplno spolupracuje so symbolikou textu. Všetky dôležité prvky, javy, postavy sú dôsledne umiestnené v priestore pripomínajúcom chrámové vitrážové okno.

Strážca zadných dvier je duchaplnou prehliadkou alegórií, meditatívnou rozprávkou o potrebe strážiť si čisté srdce, pobáda detských čitateľov k hlbšiemu záujmu o svoju duchovnú podstatu, o hodnoty nepreniknuteľné tmou.

„A kde je strážca?“ „Za dverami.“ „On stráži vnútri?“ „To je presné. Stráži vnútri,“ odvetil geometer zhrbený do pravého uhla, akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete. (s. 65)