Vyhľadávanie
Vladimír Durdík – Marika Studeničová
Keď sa obzriem
Bratislava, Ikar 2003
Realita verzus človek
Vladimír Durdík – Marika Studeničová
Keď sa obzriem
Bratislava, Ikar 2003
Prológ v tejto knihe je nazvaný Všetko je inak. A naozaj. Vydanie spomienok tohto výborného a veľmi obľúbeného slovenského herca bolo totiž rovnako predčasné ako aj jeho smrť. Hoci sa necítil dosť starým na to, aby vydal svoj vlastný životopis, v skutočnosti bolo všetko inak...
Svoju životnú realitu Vladimír Durdík vyrozprával Marike Studeničovej, ktorá potom proti svojej vôli a z donútenia osudu musela dokončiť jeho príbeh sama. O to príťažlivejšia je teraz knižka jeho spomienok, v ktorých je realita rôzna, len nie vyslovene krutá: je nevyspytateľná a nepríjemná, stereotypná aj hektická, úsmevná, radostná, pokojná aj všedná, no a niekedy jednoducho krásna. Rovnako rozmanité sú totiž udalosti a príhody, ktoré definujú život Vladimíra Durdíka. Postupne sa dozvedáme, z akého prostredia vzišiel a akí boli tí, čo ho formovali v prvých rokoch života. Svoje detstvo, ktoré prežíval v 50. rokoch, približuje na pozadí zážitkov a skúseností nadobudnutých doma v Bratislave aj u starých rodičov v Slovenskom raji. Skúsenosť takéhoto detstva však vo svojej výnimočnosti ďaleko zaostáva za skúsenosťou vyrastania v hereckej rodine, a tak nielen prostredníctvom Durdíka-herca, ale aj prostredníctvom Durdíka-syna sa stretávame so slovenskými hercami, ako ich nepoznáme, a s nástrahami, ktoré herecké povolanie prináša rodinnému životu. Po opustení bezpečných brehov detstva sa Vladimír Durdík pustil na most, ktorý ho mal priviesť až do sveta dospelosti a v knižke s úsmevom spomína na jeho jednotlivé úseky – od hrania hokeja cez fajčenie a prvé lásky až po rozhodnutie stať sa hercom. Rozprávanie o jeho búrlivej mladosti v kolektíve hercov a v kombinácii s atmosférou roku 1968 má všetky predpoklady, aby zaujalo našu pozornosť. Durdík venuje rozsiahly priestor tak svojmu profesionálnemu, ako aj súkromnému životu. V oboch človek zažije veci, ktoré s odstupom času vníma ako veselé (herecká kariéra odštartovaná pádom na nos, útek manželky Janky z prvého rande) alebo, naopak, ako temné stránky svojej minulosti (problémy s alkoholom, kríza v manželstve). Práve táto rozmanitosť života zachytená v knihe hovorí veľa o osobnosti Vladimíra Durdíka, ktorý sa s týmito udalosťami musel vyrovnávať. Jeho spomienky a slová jeho kolegov nás privádzajú k presvedčeniu, že to bol človek, ktorý si uvedomoval skutočnosť a seba v nej, svoje úspechy aj omyly. Napriek zaváhaniam to nebol povrchný človek a bral vážne svoje povolanie v rodine, v divadle aj v škole.
Človek má celkom pochopiteľne tendenciu sympatizovať s plánmi do budúcnosti radšej než s drsnou skutočnosťou, ktorá ich neraz zmieta zo stola bez najmenšieho rešpektu, hoci sa potom stáva predmetom rozhorčenia a zármutku. Jej patrí posledné slovo a závisí len od človeka, či k nej zaujme správne stanovisko. Tieto slová nesúvisia len so smutnými okolnosťami vydania autorových spomienok, ale aj s obsahom samej knižky – so životom Vladimíra Durdíka.
Zuzana Hašková
