Keď sa otvorí denník

V knihe nájdeme obsahovo bohatú edičnú poznámku zostavovateľky výberu Ľudmily Pastierovej, autorov štylizovaný portrét od fotografa Matúša Zajaca, Pastierovu biografiu (17. 4. 1952 – 15. 3. 2018), zoznam jeho literárnej tvorby podľa žánrov (poézia, próza, rozhlasová tvorba, publicistika) i dlhý rad významných ocenení za tvorbu a dôležitú činnosť v boji za demokraciu. Oleg Pastier bol významným disidentom, spoluvydavateľom a spoluautorom samizdatových časopisov, stál pri zrode Verejnosti proti násiliu a od roku 1990 vydával vo svojom vydavateľstve F. R. § G. časopis Fragment spolu s jeho knižnou edíciou. Po Pastierovej predčasnej smrti časopis prestal vychádzať, zastavilo sa vydávanie kníh, ale Prechádzky pamäťou zabúdania „museli“ vyjsť vo F. R. § G. Netradične a príťažlivo pre túto knižnú edíciu pôsobia farebné ilustrácie na obálke i vnútri knihy. Ide o pozoruhodné koláže, ktorých autorom je práve Oleg Pastier a z jeho pozostalostí ich vybrala editorka a zostavovateľka knihy.

Jednou vetou

V Prechádzkach pamäťou zabúdania nájdeme aj súbor Jednou vetou, čo sú Pastierove myšlienky roztrúsené v rôznych zápisníkoch. Boli poznačené len tak na okraj, ale ako „prídavky“, farebne odlíšené, sa nachádzajú na mnohých stranách tejto knihy. Ide o výpisky, ktoré sa Olegovi Pastierovi páčili a s ktorými sa stotožňoval. Napríklad: „Pýtať sa znamená aj počúvať.“ (s. 119), „Len to je stratené, čoho sa sami vzdáme.“ (s. 115), „Ideálny predavač kníh by mal byť najmenej o desať kníh starší ako kupujúci.“ (s. 108), „Radšej byť vybielenou stranou v učebnici histórie ako poklonkovať mocným.“ (s. 96), „Zdá sa, že všetky naše pozemské cesty smerujú predsa len do neba s povinnou medzihrou v pekle.“ (s. 67)

Väčšina nájdených básní nemala a nemá názov, preto ich editorka očíslovala. Usilovala sa zároveň zoradiť básne podľa času ich vzniku, hoci zďaleka nie všetky boli datované. Autor ich zapisoval akoby mimochodom, popri iných poznámkach v rôznych notesoch. „Báseň Stratený v odchádzaní ... [...] je pravdepodobne Olegova posledná zapísaná báseň. Notes ležal na nočnom stolíku, medzi dvomi poslednými zapísanými stránkami bola vložená ceruzka.“ (s. 135)

Básne ako biografia

Editorka zvolila chronologické poradie básní, hoci rovnako bolo možné ich zoradiť podľa sémantických okruhov; ale aj tento spôsob je v kompozícii prítomný. Takto ide o istú skrytú biografiu myslenia ich autora, jeho emócií a postojov. Spočiatku je to akási sínusoida, keď podľa fyzických pocitov pracuje aj psychika a v podtextoch chvíľami cítiť blížiacu sa smrť. Na začiatku knihy nájdeme vo veršoch trocha humoru, potom žiaľ popretkávaný humorom drobným, nenápadným. Od reálneho, kritického a prísneho postoja k svetu, k žitiu prechádza postupne k odovzdanosti sa osudu, Bohu. „- stratený / v odchádzaní ... / Zmocnila sa ma zúfalá / túžba po viere, aká prichádza / na prahu odchádzania?“ (s. 129) Trpiaci človek vidí viac a hlbšie a práve to sa odrazilo v obrazoch pocitov lyrického hrdinu. „Je mi so mnou / pusto – ale / dobre.“ (s. 85) V Pastierových veršoch je veľa múdrostí, sentencií, autor sa dokázal hrať so slovami, ich tvarom, podobou. „Ráno pred šiestou. Do ticha ticho kýcha. / A v protismere, / o oktávu vyššie, / prísne píska vlak.“ (s. 25) Mnohé verše sú aforizmami, reflexiami, hotovými, nevyvrátiteľnými pravdami, ktoré si človek v priaznivých životných situáciách možno vôbec neuvedomuje. „To najdôležitejšie, / čo chceš povedať, / nevyslovuj nahlas.“ (s. 69), „To najdôležitejšie, čo chceš povedať, / povedz iba sebe.“ (s. 70) Aj prírodné motívy majú v jeho básňach svoju významnú funkciu – dotvárajú sémantiku veršových výpovedí, niekedy v podobe haiku („- vo všetkom / je zo všetkého / trochu – zlého / vždy o niečo / viac...“, s. 125), inokedy impresionisticky dotvárajú náladu a psychické i fyzické rozpoloženie lyrického hrdinu. „Kvety sa vrátia / ku koreňom, / vták na konár, / ale nik nevie, / kam mizne jar.“ (s. 16)

V knihe Prechádzky pamäťou zabúdania nájdeme jeden z najoriginálnejších a najkrajších doslovov, možno aj najkratší, aký by sme v množstvách takýchto žánrov hľadali. Napísala ho Alta Vášová, vypovedala v ňom vari všetko, čo sa týka života a tvorby Olega Pastiera, a prináša posolstvo i jeho čitateľom. „Intenzita života / Narastajúca bolesť rozlúčky / Básne, z ktorých tušíme / Kto to od nás odišiel / Kto tu s nami bol.“ (s. 133)

O nejaký čas, keď sa opäť otvoria denníky, môžeme sa tešiť na ďalšiu knihu poézie Olega Pastiera, do ktorej by Ľudmila Pastierová chcela zaradiť asi 160 haiku. Zatiaľ zostávajú v „pracovnom denníku“ autora.