Vyhľadávanie
Jaroslav Ďuríček
Klaun z Firšnálu
Bratislava, Marenčin PT 2010
Anglické príslovie vraví, že ak do dediny príde jeden klaun, prinesie viac zdravia ako desať somárov s vozmi plnými liekmi. Aj o Jaroslavovi Ďuríčkovi (1935) možno trochu zveličene povedať, že roky roznášal po Slovensku zdravie – raz ako člen kabaretu Tatra revue, inokedy s vlastným súborom. S trochou vlastnej humoristickej medicíny sa podelil s čitateľmi v spomienkovej knihe Klaun z Firšnálu. Detstvo prežil na Kollárovom námestí v Bratislave v miestach, kde dnes sídli chemicko-technologická fakulta. Na neďalekom Firšnáli, terajšom Námestí Slobody stávalo šapito cirkusu Konrado. Keďže nemal peniaze, musel sa prešuchnúť popod plachtu, aby videl, čo sa deje v manéži. Práve cirkus z Firšnálu prebudil v Jarovi klaunské gény. Raz „zaskočil“ za chýbajúceho klauna, a to ho poznačilo na celý život. Na tú chvíľu si zaspomínal v poviedke Som klaun. Hrával nielen komické, ale aj vážne postavy, a to prevažne v Dedinskom divadle a v niektorých televíznych inscenáciách v časoch, keď sa ešte vysielali naživo. Dedinské divadlo bola prvá Ďuríčkova profesionálna „štácia“ ešte predtým, ako začal študovať na VŠMU. Keď sa vážne zaoberal myšlienkou, že sa upíše humoru, profesor na VŠMU Janko Borodáč ho dobromyseľne varoval: „Chlapče, vybral si si tvrdý chlebík.... Rozplakať diváka nie je kumšt. Môže plakať za zbytočne vyhodenými peniazmi – za strateným časom. Ale ak príde do kabaretu a nepobavíš ho, hercovi je beda.“ Komické úlohy čakali Ďuríčka v skečoch v Tatra revue. Hral v kabaretných pásmach Na štátne trovy, Olympiáda humoru, Slovo majú ženy, Abdikácia abažúru (tu sa prezentoval nielen ako herec, ale aj ako spoluautor textu s Michalom Belákom).
Svoje rozprávanie zaľudnil viacerými postavami i postavičkami z detstva, spolužiakmi i kamarátmi z vojenskej prezenčnej služby. No spomínal najmä na kolegov, s ktorými sa stretol na javisku (Eva Krížiková, Zora Kolinská, Martin Gregor, Jozef Hanúsek, Oldo Hlaváček, Leopold Haverl a iní). Zvyčajne spomienky ladil do veselého tónu, spomínal si iba na to, čo v čitateľovi vyvoláva úsmev. Jeho prózy vyznievajú ako monológy s pointou pripravené na prezentáciu na javisku či v rozhlase. Jaroslav Ďuríček sa v knihe predstavil nielen ako človek javiska, ale odkryl aj časť svojho súkromia. Ukázal sa ako človek s viacerými záľubami – hubárčenie, rybárčenie, zbieranie byliniek a rád vymýšľal rôzne vína z ovocia. V knihe si prečítame aj Ďuríčkov recept na šípkové víno, na rozličné bylinkové čaje. Ďuríčkovo spomínanie sa nesie v dvoch rovinách. Jednu predstavuje trocha nadľahčený pohľad na vlastný osud a druhá je akýmsi dokumentom o Bratislave štyridsiatych až sedemdesiatych rokov minulého storočia. Jeho filozofiou, ako nás o tom presvedčila kniha, je humor.
Ivan Szabó
