„Čo je krajšie ako hriech?
Namaľovať alebo
opísať svoj sen, zažiť ho,
prekrvácať ho…
Tvoriť z vlastných
štiav.“
Ako učesať poznámky písané na okraj čohosi, čo je neporovnateľne Krajšie
ako hriech (Agentúra SIGNUM 2015)? Z bravúrneho maľovania slov a viet
badať, že Ivan Kolenič je básnik, ale tento stav nie je podstatný, aj keď v hľadaní
cítiť raz slepú, raz hluchonemú koľaj umenia. V štyroch voľne sa prelievajúcich
príbehoch ako v kaskádovitej fontáne zaznejú aj skutočné postavy Karči Pém,
Pišta Moravčík, Andy Turan… a reálie – Univerzitka, kaviareň u Michala, reálne
zamestnania, ale o hlavných témach knihy sa otvorene nehovorí, iba sa tušia, ako
blizny v tvrdošijne uzavretých kvetoch. Nerozpráva sa o hľadaní a pravde, aj keď
si na ich trpkosladkosti možno obdrať jazyk. Formou hľadania je predovšetkým
protest, či už v podaní básnika, maliara alebo generácie. Generácie, ktorá si je
istá, že chce pravdu bez morálnych zlyhaní, ale nevie sa dopátrať správnej cesty,
zatiaľ čo Mináčova Generácia si bola istá svojou cestou i etickými princípmi, ktoré
sa snažila dodržiavať. Mináčovci boli cieľavedomí, koleničovci sa cítia bezradní.
Bezradnosť pláva ako mastné oká na polievke z pocitov fyzickej neslobody,
z plaču nad vlastným stavom i zo zlých, kalných rán, kedy je prebúdzanie nemi-
losrdné. Koleničovci majú v ústach chuť cyklosporínu, okolie sa im snaží znížiť
imunitu voči akémusi obyčajnému, meštiacky prijateľnému životu. Hrdinovia
Koleničových próz nemajú klasické hrdinské črty, ale neustále túžia po vrení
magmy v žilách. Často žijú na periférii, ako Kafkov protagonista sa motajú v kruhu
po izbe – hale, kde je väčšina nábytku vyprataná. Občas utlmení lexaurinom, vždy
poruke cigarety, alkohol, mariška, tráva, toluén… ty, kto ma hľadáš, vedz, že nie
som ďaleko, ich existenčné smútky sa pretavia do existencialistického blúznenia
dvoch chlapov v jednom byte, opíjajúcich sa, ožierajúcich sa, dominujú umenie,
ženy, smrť, aby napokon praskla pointa ako preplnený močový mechúr. O potrebe
blízkeho človeka pri sebe, ženách a mužoch, opici…
Vykúpenie neprináša ani nové zriadenie, kde masy hlupákov nezbohatli, de-
mokracia demokraticky rozohnala kamarátov, nastala dezilúzia… Preto účastník
čítačkového výjazdu do Paríža v ňom hľadá predovšetkým doma nenachádzanú
undergroundovú poklesnutú atmosféru, v ktorej hriech je plnokrvným hriechom.
Čo je krajšie ako hriech? Namaľovať alebo opísať svoj sen, zažiť ho, prekrvácať
ho… Tvoriť z vlastných štiav. A ak sa vysnívané nepodarí zhmotniť? V pozadí sa
však rúcajú istoty, otec leží na smrteľnej posteli, napriek tragickosti sa však možno
usmiať, tešiť sa, z textu zavanie duch pevne prežívaného katolicizmu. Ježišovo
rebelovanie. Nič nie je také, akým sa to zdá byť. Možno presne preto autorovo
alter ego odmieta v živom sne zhmotnenie svojich chlapských túžob.
Kolenič narába, ba priam skvostne čaruje, s jazykom, jeho farbami a odtien-
kami, v štýle je hutný, s pálivými a rozkvitnutými chuťami, jeho buket je prosto
skvelý. Popritom sa nebráni postmodernistickému komentovaniu svojich vlastných
skorších diel, okolnostiam ich vzniku, inšpiráciám a plynutiu času. Pravde, lebo
ona je azda krajšia ako hriech. Nepokoj vibruje pravdepodobne ako prirodzená
súčasť života, u niekoho viac, u niekoho menej. Rozochvený básnik nedokáže
prekročiť svoj tieň a definitívne sa rozhodnúť, ktorým smerom vykročiť, len čaká,
ako si zvykol čakať, že sa všetko akosi samo vyrieši – vo všetkých vzťahoch – so
ženami, otcom… modlí sa bez slov, veď zrazu sú mu aj slová na prekážku… aj
knihy, ktoré nahromadil v byte u rodičov. Možno je od počiatkov všetko tak, ako
má byť. Život s pechorením sa za niečím je bláznivý.
