Vyhľadávanie
IVAN KOLENIČ
Ako z cigariet dym
Bratislava, Impro, vydavateľstvo Litera 1996
Ak pod pojmom dekadencia rozumieme myšlienkový a umelecký prúd z konca minulého storočia, resp. začiatku 20. storočia, ktorého príznakmi boli vypätý individualizmus, rafinovaná preduchovnenosť so sklonmi k iracionalite, vytváranie umelých svetov a aristokratickosť so svojimi symbolmi, Ivana Koleniča môžeme smelo označiť za prvého verejného hovorcu dekadentizmu konca 20. storočia v slovenskej próze. Pravdaže, nejde o nijakú diskvalifikáciu. Naopak, pred storočím boli hlavnými hovorcami dekadencie také ozdoby tejto civilizácie ako Verlaine, Belyj či Hofmannstahl. Dekadencia bola svojskou reakciou najväčších a najcitlivejších talentov na literárne dokonale zvládnutý pozitivizmus (napr. Zolov), ktorý sa už nedokázal zmocniť novej situácie človeka, aby napokon z nej vyrástol celý ten nádherne vyfarbený kvet modernizmu.
Mám pocit, že Koleničove prózy (i básne) sa akosi programovo prepracovali k východiskám minulej dekadencie. Či pôjde aj o nový kvet posmodernizmu a ako bude sfarbený, to je otázka pre prorokov. V tejto chvíli je jasné, že Koleničova posledná próza Ako z cigariet dym je v podstate do dôsledkov neuchopiteľná dnešným jazykom nielen pre svoju dymovú ľahkosť a rozplývavosť, ale najmä pre množstvo rovnako dymovej irónie, recesie i secesie, ktorá je v génoch každého jej slova. Je ako Mozartova skladba (ďalší príznak dekadencie): šantivá, nezbedná, iritujúca, ale presná v štylizáciách, v tónoch, akordoch i vetách. A ak si spomenieme na ťažobu tém z predchádzajúcich dvoch prozaických knižiek, ktoré svojou zvnútornenou slobodymyseľnosťou predovšetkým negovali ustálené životné i spoločenské štruktúry, azda nebude problém pochopiť aj tento Koleničov obrat ku kladnosti: každý dobrý dekadent bytostne cíti, že negácia, ktorou je vrchovato naplnený, esteticky i filozoficky vystačí len po istú mieru, za ktorou sa literatúra mení na bľabot (a bes). Vari nie pre iné Kolenič zmenil všetky záporné znamienka na kladné. Celý svoj doterajší hriešny svet objal svojou nežnou náručou, nasypal celú úrodu ambivalencií, ničivých obsesií, asociálností a entropií do riečice pochopenia, nech cez jej oká prepadnú plevy a ostane zrno. Zdrobneninky, poetické kučierky, zmierujúci archajazyk. Inventár starej vznešenej aristokracie: cylindrík, vyšívaný brokátový kabátec, bodkované kravaty, voňavky, vyberané jedlá. Z bizarného sexšopu sa razom stane noblesné starinárstvo a z jeho zriadenca dôstojný kustód, z jeho majiteľa šľachetný pán Šolc, z jeho prostitútok dámy a z jeho goríl sympatickí chlapci. A všetky dvere vedú do ríše divov, kde čakajú tie najsvätejšie rozkoše. A deje: bizarné, lacné, nezáväzné a nezväzujúce. Vťahujú do svojich hriechov bezbranného hrdinu Marcela a unášajú ho preč od jeho lásky. Jazyk rozprávača, ktorý vypil lunu z mláky, je skvostne hebký, všeobjímajúci, provokujúci iba občasnými zábleskmi poetických obrázkov a filozofických gnóm.
V ktorejsi poviedke Kolenič napísal: ,,Hlbočiny sú smrteľná nuda.“ A hlbočiny v tejto knižke trasparentne nie sú. Sú kdesi za textom, sú možno aj v neprítomnej Anne Márii, sú isto aj v sne o láske, ktorá sa nezúčastňuje na dejoch a pokušeniach svätého Marcela, ktorý s pomocou osudu neúspešne vzdoruje neodolateľne agilnému diablikovi v podobe neplnoletej Džekiny, márne túžiacej po strate panenstva. Azda ani v tomto najpolarizovanejšom vzťahu niet morality, ako sa v doslove nazdáva Martin Kasarda (,,povýšiť ľudské hodnoty, cit a vášeň nad jednoznačne definovanú ideu“, ,,signál rekonštrukcie hodnôt, ktoré moderna dekonštruovala“). Hlbočina je skôr v tom, že Koleničova próza ako celok je inštruovaným a literárnou skúsenosťou podloženým pokusom zabudnúť na tradičné racionálne poňatie literatúry a nezáväzným oťukávaním jej tvarových a myšlienkových istôt hľadať celkom nové cesty k filozofii i k životnému univerzu človeka na prelome storočí. Zmena optiky je totiž najlepší prostriedok, ako nájsť v starých mýtoch materiál na nové.
Alexander Halvoník, Knižná revue, 7, 1997, č. 11.
