Vyhľadávanie
Kniha s dilemou
Jaroslav Perniš: Kráľovné renesancie
Bratislava, Ikar 2005
Jaroslav Perniš sa po knihách Kráľovné v tieni katedrál (2003) a Vznešená žena stredoveku (2003) hlási o slovo s ďalším titulom. Vyberá si „kráľovné“, ženy renesančného veku, ktoré boli bábkou v rukách dynastických konvencií a zároveň v rukách rodiaceho sa sebauvedomovania žien nového veku. Poznali moc, poznali pády. Ich životné osudy sa dostali do rúk autorského zámeru: „poúčaj a zabávaj“. Akoby autor váhal medzi populárnou produkciou pre naivného čitateľa a medzi príspevkom k prehĺbeniu prirodzenej rozhľadenosti kultivovaného príjemcu. Portréty slávnych žien (Beatrice Aragónskej, Anny Francúzskej, Anny Bretónskej, Jany Aragónskej, Lucrezie Borgie, Kataríny Aragónskej, Margaréty Navarrskej a Kataríny Medicejskej) sa pohybujú medzi romantizujúcou príbehovosťou, dopĺňanou pre predpokladanú prvú skupinu príjemcov aj nevyhnutnými „pikoškami“ a historiografickou popisnosťou genealogického razenia.
Autor nedokázal prepojiť faktografiu s príbehom do tej miery, aby výsledný produkt dostal homogénny odev. Úsilie pôsobiť historicky erudovane a zároveň napísať beletriu, mu nevyšlo. Nenašiel plynulé spojivá. Z každého portrétu vyžaruje znalosť histórie, ale tá je pre autora zároveň obmedzujúca. Stavia mu mantinely, v ktorých príbeh zomiera na nedostatok dychu. Dynamika života každej ženy je zvýraznená relatívne krátkym rozsahom jednotlivých portrétov. Autor–amatérsky historik nestačí túžbe autora–beletristu zábavne poúčať. V konečnom dôsledku tým trpí aj snaha poučne zabávať...
Napriek tomu sa kniha Jaroslava Perniša dobre číta, len si treba zvoliť „správny“ čitateľský prístup v „správnom“ čase. Čitateľ túžiaci po oddychu očami preletí vstupné časti portrétov a príbeh renesančných kráľovien ho „pobaví“. Čitateľ zaujímajúci sa o históriu sa z príbehu nedozvie nič prínosné pre svoj rozhľad, na zromantizovaní životných osudov jednotlivých žien sa pobaví, teda pousmeje. Skôr ho zaujmú úvodné, historicky ladené pasáže, a niektoré „svetlé miesta“ deja, do ktorých sú história a jej naoko suchopárne fakty vkomponované. V týchto pasážach sa tento percipient „poučí“. Nestranný čitateľ, teda nie historik ani unavený príjemca, ktorý si chce čítaním oddýchnuť, teda čitateľ, ktorý sa chce „poučiť“ a zároveň „zabaviť“, si výberom knihy Jaroslava Perniša privodí hamletovskú dilemu: čítať ju opäť niekedy či už nikdy viac? Odpovedať si na ňu musí každý sám, pretože aj pri zamýšľaní sa nad hodnotou knihy a nad jej dopadom na potencionálne čitateľské preferencie platí výrok: „Čitateľ má pravdu“.
Peter Mráz
