Recenzia
Lenka Szentesiová
07.07.2011

Kronika vtáčika na kľúčik I. Straka zlodejka - Haruki Murakami - Súkromná zbierka životov

Súkromná zbierka životov

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2010.
Preklad Dana Hashimoto

Tento príbeh mohol začať maľbou. Žlté kontúry letných dní obtiahnuté dlhými slnečnými tieňmi, pod vrstvou farieb učupená ulica, hnedozelené chodníky končiace kdesi za tehlovým múrom. Malá impresia japonského leta. Bez toho, aby z nej čitateľ vystúpil, sa zrazu ocitá uprostred príbehu. Jeho hrdina je trochu osamelý, trochu uzavretý, prechádza životom s vedomím, že tie najlepšie dni sa na seba vždy v niečom podobajú. Do jeho pokojného stojatého sveta však odrazu vstúpi zlomyseľný autor a hneď je všetko akosi nakrivo. Haruki Murakami má totiž rád surreálnu optiku, na ktorú jeho hrdinovia vždy doplatia: kreslí tiene tam, kde iní vidia svetlo, a dobre vie, že dokonalosť japonských miniatúr sa rodí z absurdity.

Straka zlodejka je prvou časťou trilógie Kronika vtáčika na kľúčik, preto by sa logicky dalo predpokladať, že v nej autor načrtne hlavnú líniu osudov postáv, ukotví udalosti v základných kontextoch, a napokon využije celý svoj rozprávačský kumšt na to, aby zápletku v rozhodujúcej chvíli narušil a nechal čitateľa vydaného napospas vlastnej fantázii (a čakaniu na druhý diel). Murakami túto základnú naratívnu schému dodržiava, aj tak však čiastkové motívy v texte nenecháva úplne otvorené, ale dorozpráva ich do konca, nechá ich doznieť v zábleskoch rozhovorov a stretnutí. Reťazovitý typ rozprávačstva, v ktorom sa postupne odohrávajú navzájom zdanlivo nesúvisiace epizódy, autor využíva aj preto, lebo hlavných či dôležitých postáv je viacero, každá sa opiera o svoj vlastný pochmúrny osud, s ktorým zápasí, a už ho nedokáže niesť osamote. Prienikom opustených, smútkom poznačených svetov je hlavná postava Tórua – tridsiatnika, ktorý si po odchode zo zamestnania kráti dlhé chvíle pozorovaním a počúvaním susedov, snažiacich sa v rozhovoroch s ním uniknúť zo svojej uzavretosti. Postupne prichádza na to, že je nasledovníkom cudzích bolestí, partnerom v bezradnom dialógu a táto uzamknutosť v cudzích životoch začne čoskoro ovplyvňovať aj jeho vlastný. Umocňovanie znepokojivej, chvejivej atmosféry príbehov sa okrem dialógov realizuje aj v situačných motívoch, a tak sa Tóru čoskoro ocitá v spleti bizarných, nečakaných stretnutí (alebo pokusov o kontakt), ktoré sú však z jeho strany neželané a vyvolávajú neistý pocit ohrozenia. Hľadanie zatúlaného domáceho kocúra sa stáva spúšťačom narastajúcich konfliktov, evokujúcich nepríjemné otázniky v Tóruovej rodine, aj mimo nej.

Kľúčom k rozriešeniu stajomneného príbehu sú, ako je u Murakamiho zvykom, postavy nejasne balansujúce na hranici fantazijnosti a reality. Ich nadprirodzené schopnosti (alebo aspoň nevšedné záľuby) zneisťujú čitateľovu predstavu skutočnosti a otvárajú možnosti projekcie ireálnej skutočnosti, do ktorej sa premieta vnímanie hlavného hrdinu. Autor od začiatku prevracia naruby naivnú predstavu hmatateľností vecí a vzťahov okolo hlavného hrdinu a navodzuje zdanie mystérie tam, kde predtým plynul normálny život. Záhadné postavy vojnového veterána s vizionárskymi schopnosťami, mačacej „detektívky“, ukrývajúcej desivé rodinné tajomstvo, alebo voľnomyšlienkárskej dospievajúcej dievčiny, tých všetkých spája potreba hovoriť, zdieľať svoje zamotané životy s hlavným hrdinom a odovzdať tak odkaz, ktorého význam Tóru bude musieť rozlúštiť. Zároveň však ich prítomnosť vyvoláva v texte iracionálne napätie, hoci sa ich pôsobenie v Tóruovej blízkosti na prvý pohľad javí úplne logické. Okolnosti navyše znejasní aj nevypočítateľné správanie sa hrdinovej manželky. Prítomnosť nervozity a napätia v medziľudských vzťahoch vykresľuje Murakami veľmi presvedčivo, signifikantný je tu najmä motív telefonických rozhovorov, ktorý eskaluje skryté túžby, ale aj napätie v mysli hlavného hrdinu.

Napriek dynamickému rozprávačstvu Murakamiho knižke pristane pomalé čítanie. Orientácia v prepletených časových rovinách a rozkolísaných mysliach rozprávačov si vyžaduje pomerne veľké sústredenie, ku koncu sa však začína zložité postavenie hlavného hrdinu postupne vyjasňovať. Nie však priveľmi. Murakami totiž veľmi dobre vie, že za každým koncom nasledujú otázky. A na tie jeho sa (zdá sa) vyplatí čakať.