Vyhľadávanie
Bratislava, Artforum 2011
Preklad Miroslava a Ján Gavurovci
Čas odchádzania je jeden z najťažších. Na pomedzí života a smrti možno v ľudskom vnútri nahmatať množstvo pocitov, ktoré sa snažia intuitívne rekonštruovať zmysel vecí minulých a obrúsiť ostré hrany tam, kde sa to ešte dá. K nevyhnutnému rozjímaniu nad všetkým, čo už nikdy nebude inak, pristupuje po čase akt rozlúčky – dialógu s tými, ktorí prežijú a zachovajú spomienky. V „rozhovoroch pred koncom“ sa mnohí odkláňajú od jednoznačnosti slov a načierajú do útrob pamäti, hľadajúc rozhrešenie a odpustenie. A snáď príliš neprekvapí, že práve pamäť je (v zlomových chvíľach) prekvapujúco tvárna – pravdu spochybňuje mýtom, realitu prikrášľuje snom, aby príliš nebolela. A práve o bezvýznamnosti pravdy a liečivej sile odpustenia rozpráva román Veľká ryba.
Nie je ťažké uhádnuť, prečo hlavný hrdina komunikuje s umierajúcim otcom z bezpečnej vzdialenosti rozprávkového sveta. Wallace si veľmi dobre uvedomuje autentickú živosť detských predstáv, vkladajúcich do skladačky reálneho sveta práve tie dieliky, ktoré v nej chýbajú najviac. V snahe zachovať naivnú úprimnosť detského myslenia sa autor v dominantnom dejovom pláne textu od reality od začiatku dištancuje a dômyselne vytvára jej fantazijnú alternatívu: priestor odvážnych činov, v ktorom, ak naozaj veľmi chcete, môžete za jeden deň skrotiť obra, aj zachrániť bezbranné dievčatko pred krvilačným psom. Hodnotový kódex autorovho rozprávkového sveta zodpovedá altruistickej morálke, akcentujúcej dobro ako základný činiteľ medziľudských vzťahov. Jeho hlavným vykonávateľom je otec hlavného hrdinu: z detskej perspektívy ho rozprávač vykresľuje takmer ako mytologického hrdinu so všetkými zodpovedajúcimi pozitívnymi atribútmi. Nie náhodou sa pri Wallaceových autorských inšpiráciách spomína antická mytológia, vyzdvihujúca koncept človeka obdarovaného deistickými schopnosťami. Aj pre Edwarda Blooma (najmä v retrospektíve synovských spomienok) je každá prekážka iba potenciálnou, neohroziteľnosťou, šľachetnosťou a šarmom (nehovoriac už o vrodených nadprirodzených schopnostiach) pôsobí podmaňujúco na celý svoj životný priestor a stáva sa prakticky jeho živým symbolom. O svojich ohromujúcich zážitkoch navyše rád a farbisto rozpráva. Práve motív spontánneho rozprávačstva poukazujúceho na generačný kolobeh odovzdávania príbehov asi najlepšie vystihuje tradicionalistické prostredie amerického Juhu, v ktorom sa román odohráva. Naratív nosť vzťahu otca a syna je navyše vyjadrená aj kompozične – text je súborom kratučkých uzavretých epizód, ktorých spoločným činiteľom je práve otec hlavného hrdinu. Smutným kontrastom chlácholivých detských predstáv je realita, do ktorej autor nazrie iba občas, a akoby zboku: ukazuje muža zlomeného chorobou rozplynutými snami, celoživotne uhýbajúceho pred dospelosťou kamsi za horizont mystifikácií a výmyslov, ktoré v realite pôsobia alibisticky a infantilne. Wallace však nevynáša nad jeho osudom príkre hodnotiace súdy, necháva na čitateľovi, s ktorým z dvoch rozprávaných príbehov sa dokáže lepšie stotožniť. Akoby tušil, že čas nakoniec aj tak všetky chyby zahladí.
