Vyhľadávanie
Lajos Grendel vo svojej novej knihe Láska na diaľku pokračuje v tematike a spôsobe nazerania, ktoré charakterizovali aj jeho predchádzajúcu knihu Život dlhý takmer štyri týždne. Tá sa výrazne líšila od jeho predchádzajúcich próz. Historické udalosti a spoločenská zaradenosť postáv ustupujú do pozadia a dostávame sa k ich osobnému ja, ktoré sa vyrovnáva so svojou minulosťou. Postava Ruda sa vydáva „po ceste posypanej útržkami minulosti“, z ktorých sú pre neho zvlášť dôležité dva: záhadná smrť otčima Fazona a pubertálna láska k Erike. Hlavnou postavou nie je rozprávač Rudo, ale čas.
Čas je jediná entita, s ktorou sa každá postava Grendelovej prózy musí vyrovnať, na každú však vplýva inak. Občas si síce postavy môžu dovoliť nechať čas za dverami, ale proti jeho plynutiu sú bezmocní. Rudo nechce pripustiť, že sa všetko zmení. Chce pre seba uchovať niečo, čo je večné. Hoci by to mal byť aj bezduchý kameň, ktorý v detstve zakopal. Je síce neživý, ale stály a je dôkazom, že to, o čom si myslí, že sa stalo, stalo sa naozaj, a tak, ako to má uchované v pamäti.
Interpretácia svojej vlastnej minulosti je rozporuplná, neistá, pretože človek nikdy nie je oboznámený so všetkými skutočnosťami, aby danú situáciu mohol objektívne vyhodnotiť, a vnímanie jedinca je neustále konfrontované s vnímaním iných. Už ani nehovoriac, že nie je nič nespoľahlivejšie ako pamäť. Rudo počas spomínania svoje tvrdenia spochybňuje, dokonca občas prináša aj protitvrdenia.
Časom sa každá pravda zjaví v inom svetle a ani tá nová nie je trvácnejšia, ako tá minulá. Svet sa neustále mení a nie je isté, či subjektívne vedomie jedinca dokáže zmeny vystopovať. Či vôbec chce. Či nie je príjemnejšie sa utiekať k ustálenej predstave, k fixnému bodu, tak ako sa Rudo utieka k zdanlivo pevnému bodu lásky s Erikou.
Z úlomkov skutočnosti si čitateľ skladá príbeh Ruda, ktorý prirodzene preskakuje z jednej časovej roviny na druhú. Grendelov spôsob rozprávania názorne poukazuje na to, že človek je súčtom seba v súčasnosti a podôb v minulosti. Minulosť sa nanáša do vedomia po vrstvách, ale v danom človeku sa tieto vrstvy asociatívne prelínajú.
Voči neuchopiteľnosti času človek bojuje rôzne: vydeľuje si časové jednotky, podľa ktorých sa snaží objektívne zachytávať plynutie času. Lenže jeho snaha je márna, pretože dve – tri minúty občas trvajú večnosť, čas sa zrazu zastaví, dievčatko Erika náhle dospeje, Rudova matka ráta roky úplne inak ako normálni ľudia.
Subjektívne vnímaný čas dovoľuje sprítomňovať minulosť a vnímať simultánnosť rôznych časových rovín, ktorá je charakteristická pre poéziu, a práve v názornom zachytávaní plynutia času tkvie poetickosť Grendelovho prozaického textu.
