Vyhľadávanie
Čarovná lampa vrhajúca svetlo na bielu stenu. Zapĺňa sa obrazmi ľudí v plnej fyzickej sile i tých striebrovlasých, rozorvaných vnútri, ale aj vyrovnaných, osamotených či v objatí rodiny. Nerobia nič nezvyčajné. Cestujú, občas opúšťajú blízkych, aby našli seba. Občas stratia seba, aby objavili tých, na ktorých im záleží. Jedia, zabávajú sa i plačú. Vystrájajú lotroviny, opovrhujú, obdivujú i milujú. No stále sa musia rozhodnúť a znášať ťarchu svojich rozhodnutí. Alebo naopak, pocítia nečakanú ľahkosť bytia. Naraz sa tieto sekvencie obrazov zdajú akési známe. Akoby laterna magica vrhala príliš silné svetlo na úvahy vsadené do tieňa zabudnutia, na myšlienky, ktoré sme obetovali blahobytu moderného človeka, a ten okrem iného reflektuje autor útlej, no dostatočne provokujúcej zbierky formálne rôznorodých textov. Súbor próz v nesmrteľnej ozvene Ludwiga Wittgensteina pozýva na podnetnú a vyčerpávajúcu púť slovami – na jej konci sa zračí odtienok vnútornej slobody. Na jednej strane stojí hektický, postmoderný človek snažiaci sa o zabezpečenie blahobytu pre seba (rodinu), konzument jednoduchých slov, ktorý „postrehol, ako nastupujúci pokrok a s ním spojené náhlenie dvadsiateho storočia najprv vyrazilo dych a následne unavilo celú západnú civilizáciu“. Na strane druhej stojí, a citovej otupenosti postmodernizmu sa prizerá, človek riadiaci sa dosiaľ neprekonaným Dekalógom alebo „huxlyovský človek unikajúci umeline – autentický umelec života“. A vlastne ani nemusíme byť znalcami filozofie. Autor síce kladie na svojho čitateľa isté interpretačné nároky a predpokladá zvýšenú úroveň kultúrneho i literárneho vzdelania, avšak do partnerského dialógu s čitateľom prizýva postavy malého dievčatka, u ktorého doma sa striedajú ockovia, inžiniera meniaceho sociálny status v očiach vlády alebo mladého posudzovateľa študentských literárnych prác meniaceho... Ale nie je namieste všetko prezrádzať. Laterna Magica sa dá čítať dvojako. Prózy poskytujú dostatok priestoru aj pre čitateľa oddychujúceho v rovinách príbehov. I tie sú dostatočne prekvapujúce s otvorenými a aj nepredpokladanými závermi. Sú láskavým smiechom, spomienkami na ľudskú odvahu a odhodlanie, ukážkou (ne)poddajnosti manipulácie, sú reflexiou nad pominuteľnosťou i zdvihnutým prstom nad duchovnou prázdnotou. No na druhej strane ich môžeme vnímať tak, ako cituje autor Ludwiga Wittgensteina v úvode rovnomenného textu zbierky: „Veta je odrazom skutočnosti. K podstate vety patrí to, že nám môže objasniť nový zmysel.“ Svetlo kúzelnej lampy Janka Mička dráždi zrak. Ponúka nekompromisnú optiku. Zároveň ale láskavú a čarovnú, pretože autor nezatracuje. Janko Mičko obdivuje a udivuje. Čítanie jeho próz môže patriť k intelektuálnym lahôdkam.
