Vyhľadávanie
Len do pol pása?
Bystrík Šikula: Objatia mŕtvych otcov, Bratislava, Regent 2009
Zatúžili po Amerike ako dieťa po veľkej farebnej lízanke. Pri úsilí obliznúť si z nej však na seba začínajú vrčať, trocha hrýzť a prskať. Vzťahy sa lámu rovnako precízne, ako si postavy medzi sebou (na percentá) rozpočítavajú šance na úspech. Neférovo pritom vynechávajú brata a kamaráta, hlavného hrdinu, ktorý sa v prvej časti delí s čitateľom o pocity z tejto žabo-myšej vojny a rodinného intrigánstva. V druhej ho však predsa len vezmú so sebou a on je rád, i keď zisťuje, že tá americká lízanka až taká sladká nie je.
Beletristický debut Bystríka Šikulu Objatia mŕtvych otcov vyšiel po deviatich rokoch druhýkrát (predtým v Spolku slovenských spisovateľov 2000), no opäť v ňom nájdeme to, od čoho sme si v spleti postmodernistických úletov pomaly už odvykli: zvnútornenie prežívaného, jasne hmatateľný problém a štylisticky vycibrený tvar. Autor nezaťažuje čitateľa prázdnymi dialógmi, text občas okorení vulgarizmom, avšak takým priliehavým, že sa na ňom nemožno pohoršiť; neplytvá papierom, výpoveď vkusne kondenzuje polopriamymi rečami. Čierno-biele predstavy o svete pred a za železnou oponou vyfarbuje s humorom a tiež je sympatické, že nijakej zo svojich postáv nepridáva svätožiaru, ale ani chvost a kopytá; naopak, postupne prichádzame na relatívnosť ich názorov a charakterových vlastností.
Už menej zábavný je kolotoč „amerikologizovania“, ktorý sa neprestáva krútiť ani vtedy, keď by sme už chceli zosadnúť a vstúpiť vlastnými nohami do príbehu, aký od románu očakávame; vnoriť sa doň celí ako do bezbrehej rieky života – šantiť v nej, splývať i topiť sa. Šikula do týchto vôd vchádza nesmelo, len asi do pol pása... Epickú „rozvodnenosť“ dosahuje silovo, napr. formou spomienok ich-rozprávača na svoju mladosť alebo predkov (najmarkantnejšie v názve). Zo zápletky až poviedkovo prostej (dostanem sa do tej Ameriky aj ja?) sa snaží urobiť „pravý orechový“ románový koláč, no preháňa to s prísadami: mieša historické vsuvky s krachom manželstva, mysticizmom záhadných snov, pikantným milostným aktom (síce pekným a sugestívnym, ale nevierohodným), no pridáva aj závan kerouacovskej slobody pri kamarátskych výjazdoch z New Yorku a pod. Výsledok: výrazná aróma jednotlivostí preráža chuť celku.
Nemôžem sa zbaviť dojmu, že z textu na mňa havká a či mňauká akýsi žánrový mačkopes, no keďže Ján Lenčo v doslove (až príliš prechválenom) hovorí o románe, budem aj ja, a to i napriek nehomogénnosti jeho motivických línii v úzkom naračnom priestore. Na autorovom rukopise jasne badať stopy štýlu literárneho kritika: hutnosť výrazu, obratné narábanie so slovom atď.; chýba však niečo nad tým – ušľachtilé posolstvo, šírka látky, hĺbka onej rieky...
Ján Čakanek
