„Len krása hýbe tvarom“

Ján Buzássy je autorom dvadsiatich kníh poézie. Výber je prvým zväzkom jeho súborného vydania básnického diela a obsahuje básne zo zbierok Hra s nožmi (1965), Škola kynická (1966), Nausikaá (1970) a Krása vedie kameň (1972).

Poézia ako filozofia

Buzássyho poézia má svoju „značku“; nemožno si ju pomýliť s veršami iných, je vždy podobná iba sebe, ale zakaždým iná. A hoci v nej nájdeme stále rovnaké motívy, autor sa neopakuje. Jeho poézia pôsobí vždy novo aj tým, že autor akoby využíval starú pravdu, že jedno sa dá storakým spôsobom vysloviť. A vždy je to nové a objavné. Básnik dokáže prechádzať z mlčania, z ticha až po šumenie, po zvuk harfy či bubna. V jeho poézii od počiatku nájdeme kazuistiku, silné stopy kynickej školy, starovekú, antickú filozofiu i filozofie ostatné, neskôr témy a motívy biblické a ešte neskôr reálne vnímanú krásu zeme, prírody, záhrady, so silným akcentom reflexií o živote a smrti, o zmysle všetkého, čo človek môže vnímať, i to, čo zákonite nemôže poznať a spoznať, čomu musí veriť. „Môcť poznať pravdu zomrel by som / na kameňoch v zátoke spravodlivosti.“ (s. 17) Buzássyho poézia nie je postavená len na všeobecne oficiálnej filozofii, ale sama je filozofiou, „učením“ o človeku a všetkom stvorenstve. Na príjemcu môže pôsobiť vždy upokojujúco i znepokojujúco súčasne. Tie znepokojenia až obavy sú zväčša len naznačené, často v podtexte, ale pre vnímavého percipienta sú silné.

Obrazy lyrického hrdinu sú jeho reflexiami, ktoré nenásilne ponúka aj príjemcovi, a ten ich nevie, nemôže a nechce neakceptovať, lebo sú to pravdivé objavy. Autor vie poprepájať duchovno s hmotnou realitou. Tak vzniká v jeho veršoch niekoľko vrstiev zmyslového vnímania skutočnosti, ktoré sa môžu viazať rovnako na minulosť i aktuálnu prítomnosť, na jednotlivca i všetkých, na radosti i sklamania, smútky, ba až tragédie („počúvame, / ako sa zadŕhajú uzly slov na jazyku myslenia.“, s. 45). Percipient má právom pocit, že autor vo svojej poézii zachytil históriu ľudstva i jednotlivca v nej. V Buzássyho poézii je všetko; nie je jednoznačná, ale je tematická, obsiahla to, čo môže človek vnímať zmyslami, čo môže predpokladať, o čom sa môže domnievať – hľadá v hĺbkach seba, ľudstva, prírody, vesmíru, v nekonečne priestoru a času. Vidí do všetkého, vníma a pomenúva to hlbšie, ako je bežné vnímanie skutočnosti. Takmer pri každom jeho verši sa musíme zastaviť, lebo aj my môžeme aspoň na okamih spolu s ním vidieť svet inak. Pozoruje, vidí, opisuje súvzťažnosť v mape života, prírodného i človečieho, v šírke, ale najmä v hĺbke a do samého počiatku i konca. Sú tu iba domnienky tušenia, ale riešenie, zmyslové uverenie je nejednoznačné, ťažké, prichádza pochybnosť, ustupuje poznanie, úzkosť a napokon nastupuje utvrdenie viery, lebo na všetko ľudské sily a myseľ nestačia. „Čas pletie konce pamäti tak, že nás nedosiahne bič vedomia,“ (s. 139). Veľmi nápaditým spôsobom prepája niekoľko rovín: človeka v jeho histórii (vzniku a zániku), prírodu a zákonitosti vesmíru, Zeme a zeme, filozofiu, biblické témy. „Čiara je beh bodov do ničoty / a duša klieštená zachováva tvar. // I poézia, tá láska z druhej ruky.“ (s. 79)

Duchovná aristokracia

Buzássyho básne tohto výberu i ostatných básnických zbierok v jeho tvorbe obsahujú mnohé spoločné motívy (kameň, zem, hlina, oheň, krv, voda, príroda, noc, smrť, duša, telo, čas socha) i témy, dokonca aj ladenie básní je vzájomne podobné. Dalo by sa aj povedať, že autor niekedy strieda absolútnu vážnosť s veľmi jemným humorom, akoby ťažké odľahčoval. A všetko je v náznakoch, metonymiách, symboloch, čo sa nerozlučne spája s takmer nebadanými metaforami. Niektoré jeho verše majú charakter aforizmov („Dobro je slabosť zla.“, s. 80; „Mal krásnu smrť obesil sa na povraze zvona / jeho srdce znelo do ulíc.“, s. 19). V niektorých zbierkach či ich častiach voľný verš spôsobuje až dojem rozprávania príbehov, ba kdesi v podtextoch cítiť autorskú autobiografiu. Krása a hĺbka Buzássyho poézie je zosilnená aj absenciou interpunkcie, čo poskytuje možnosť množstva obrazov reality i predstáv. Zvláštny charakter skutočnosti dosahuje i personifikáciou nielen hmotného, ale i nehmotného sveta, čo príjemcovi spôsobuje údiv nad možnosťou vnímania reality. „Kruh hľadá márne koniec stredu / a obsah rozmiestňuje v sebe. / Teda rez dychom nenájde v slove stred, / ako rez hrdlom sa nedožije hlasu. // Keď mizne kov, len hrdza zachováva tvar.“ (s. 91)

Poézia Jána Buzássyho z týchto štyroch básnických kníh výberu, ale i tá ostatná jeho tvorba je rovnako umelecky hodnotná, nemožno hovoriť o akomsi básnikovom vývine od prvej po nateraz poslednú básnickú zbierku. Jednoducho – Ján Buzássy je výborný básnik stále, v celej svojej tvorbe. Jeho poézia, ako sa vyjadril Marián Milčák, je duchovne aristokratická.