Vyhľadávanie
Dmitrij Merežkovskij: Leonardo da Vinci
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2007. Preklad Ružena Dvořáková-Žiaranová
Leonardo da Vinci, geniálny umelec a vedec, nepochopený vo svojej dobe. Jeho pohľad na svet a na veci okolo neho, jeho myslenie a vnímanie bolo natoľko odlišné, že musel žiť v samote svojej duše a nekonečných šifrovaných zápiskov. „Bol ako človek, ktorý sa zobudil ešte za tmy, príliš zavčasu, keď všetci ešte spia.“ Leonarda však prenasledovala aj „...kliatba bezmocnosti, ktorá ľpela na celom jeho živote – nekonečný rad neúspechov... a strašná, večná osamelosť“. Mnohé jeho diela boli odsúdené na zánik, napríklad socha Kolosa či Posledná večera, jeho lietajúci stroj takmer zabil jeho mechanika, rozsieval okolo seba poverčivú hrôzu, mnohí sa ho báli. Svojho najmilšieho žiaka nevedome dohnal k šialenstvu a samovražde, ostatní žiaci, jediní jeho blízki, ho postupne opustili a zanechali uväzneného v samote jeho mysle.
Na druhej strane však sila umelca spočíva práve v samote, ako to hovorí aj Leonardo jednému zo svojich žiakov: „Keď si sám, patríš celý sebe, keď si však čo len s jediným druhom, patríš sebe len napoly alebo ešte menej, podľa neskromnosti tvojho druha. ... Pamätaj umelec, tvoja sila je v samote.“ Umelec nevyhnutne potrebuje na dokonalé sústredenie úplnú slobodu. Leonardo ju nemohol získať na zemi, rozhodol sa ju preto hľadať vo vzduchu – jeho celoživotným snom a cieľom boli krídla, krídla, ktoré by človeku umožnili získať voľnosť, moc, nekonečný priestor. Chcel všetko poznať a všetkému porozumieť, najprv sa však naučil všetko milovať, „pretože veľká láska je dcérou veľkého poznania“. Lenže s poznaním a láskou prichádza aj smútok, ktorý je „synom veľkého poznania“.
Okrem tohto ponoru do sveta Leonardových myšlienok, snov, vášní, túžob, ale rovnako aj strastí, ľútosti, smútku, bezmocnosti, zlosti, niekedy až šialenstva, ktorý je ústrednou témou knihy, nám autor sprostredkúva aj danú dobu: nenávisť Michelangela voči Leonardovi, zbožná úcta Raffaela, ktorý ho neskôr vystriedal na piedestáli slávy. Leonardo však v nich cítil ohrozenie umenia podľa jeho kritérií: „Raffaelova ľahká harmónia a akademicky mŕtvy, lživý súlad boli pre budúcnosť umenia zhubnejšie ako Michelangelova disharmónia a chaos.“ Dozvieme sa aj o priateľstve so svojráznym Niccolom Machiavellim. A nakoniec, na sklonku Leonardovho života, bola monna Lisa Gioconda, Leonardova platonická láska, s ktorou počas maľovania zažíval okamihy dokonalého vzájomného porozumenia, niečo, čo nikdy predtým nepoznal. Avšak aj tá, ako všetci jeho blízki, ho opustila, aj keď nedobrovoľne.
Leonardo sa však mýlil, keď sa domnieval, že po ňom nič neostane, že všetko, čo stvoril bolo zbytočné. Okrem jeho dokonalých výtvarných diel a prevratných vynálezov, svedčí o tom napríklad aj táto kniha, ktorá taktiež dotvára Leonardovu nesmrteľnosť.
Michaela Geisbacherová
