Vyhľadávanie
Anna Valcerová: Letný sneh, Košice, Pectus 2008
Dobrý mrav nedovolí opustiť škatuľku, v ktorej sme sa ocitli – napríklad literárnemu vedcovi prezentovať sa aj ako básnik. Anna Valcerová, predtým Bacigálová (istý čas oboje), inak rešpektovaná znalkyňa teórie básnického prekladu, vyvracia ešte jeden názor, že totiž nadmerná znalosť teórie bráni spontánnemu umeleckému prejavu. Keďže nemala ambíciu pripomínať sa rok čo rok novým opusom, jej lyrická žatva Letný sneh, iniciovaná životným jubileom, nepresiahla stotridsať strán. Okrem rovnomennej novej zbierky ju tvorí reedícia predošlých Vo vyhni (1978) a Orešinka (1991).
V debute podmieňuje tatranská príroda istú averziu voči svetu dolu. Subjekt nachádza oporu v autonómnom spoločenstve blízkych, v hodnotách sprostredkovaných literatúrou (Na Dobrej vode), v opozícii voči naordinovanému kolektívnemu optimizmu.
V nasledujúcej zbierke sa odrazili premeny, aké subjekt medzičasom podstúpil. Adresát lyriky, ktorá by sa dala označiť za ľúbostnú, predtým skôr neurčitý, sa skonkrétnil, skúsenostné zázemie sa obohatilo o fenomén materstva a rodiny. Aj scenéria sa rozširuje, k Tatrám pribudol Zemplín. Intenzívnejšie vstupuje subjekt do spoločenských väzieb, opäť nie proklamatívne, a v konfrontácii s okolím. „Autorku zaujíma problém individuálnej ľudskej totožnosti“ (Ján Zambor, konškolák a literárny súpútnik v doslove).
Ani v nových spoločenských podmienkach nemusela Valcerová meniť vokabulár. Väčšmi ako otrasy vo svete vonku poznačili subjekt zmeny v súkromí, strata životného partnera. Aspoň čiastočne ho nahradili medzičasom odrastené deti, ba rysuje sa nový vzťah. Vďaka nemu sa do geografického priestoru zmestia i južné Čechy a vzdialenejšia, hoci nie priam exotická cudzina, Chorvátsko. Život teraz poskytuje oveľa viac šancí, je však ohrozovaný vo svojej podstate: „Koľko úsilia dnes stojí / stvoriť rodinu / uprostred toľkých rušivých vplyvov / a vdýchnuť jej nový život“ (Aj ty si tu bol s nami). Pokus rekonštruovať krajinu detstva však poznačila rezignácia, hory nepredstavujú už hodnovernú alternatívu k prízemnému životu v dolinách. Subjekt zakotvil v meste, cez optiku psa sa registrujú jeho deficity, emocionálny chlad, zato sa pregnantne formuluje osobný program: „byť svetlom všedných dní, / vodou v studienke / ťažkou nehou“ (Byť včelou). Svet, akokoľvek disharmonický, jeho uskutočňovaniu zrejme nebráni.
„Poslaním básnika je nehovoriť pravdu“ (Správy z prelomu storočí) – provokatívnu deklaráciu poetka vlastnou tvorbou popiera. Zišlo by sa, keby sa nám ňou pripomínala častejšie.
Ľudovít Petraško
