Vyhľadávanie
Po hranicu mlčania
Gennadij Ajgi: Obdarená zima, Bratislava, F.R. & G. 2008. Preklad Ivana a Valerij Kupkovci, Miroslav Válek, Ján Zambor
Krajina, do ktorej vstupujeme v poézii G. Ajgiho – čistiny, polia, záhrady pod snehom či vysadené stromami – je utváraná ani nie tak prírodou ako jazykom. Partitúra z písmen je zredukovaná až po hranicu mlčania, ako haiku vtesnaná do minima riadkov. Napája sa práve tak z čuvašskej ľudovej tradície, ako aj z hlboko precítenej pravoslávnej viery.
Písať po rusky začal Ajgi na podnet B. Pasternaka na konci 50. rokov. Odvtedy žil a pôsobil, často na sociálnej periférii, v Moskve, tri desaťročia fungoval viac-menej v undergrounde. Hoci faktický zákaz publikovania trval dvadsaťpäť rokov, už čoskoro ho spoznali v cudzine, najmä v Nemecku a Francúzsku. Prvá knižka mu však vyšla po slovensky, ešte r. 1967 zásluhou M. Válka, takmer štvrťstoročie skôr, ako ho začali vydávať doma. Napokon sa Ajgimu dostalo pôct, pokladali ho dokonca za kandidáta na Nobelovu cenu.
Charakteristická pre jeho lyriku je extrémna významová zaťaženosť slova ako kompozičný princíp. Napriek tomu sa dajú identifikovať literárne vzory, tak francúzski symbolisti Baudelaire a Rimbaud, ako aj ruskí futuristi okolo Majakovského. V Times Literary Supplement J. Roubaud nazval Ajgiho najoriginálnejším hlasom v súčasnej ruskej poézii a jedným z najnezvyčajnejších vo svete. Poznačil ho tak jeho pôvod ako filozofia existencializmu, príbuzného našiel v maliarovi-suprematistovi Malevičovi.
Súbor zložený z lyriky, reflexií, rozhovorov, štúdií dovoľuje zároveň sledovať premeny, aké podstúpilo pretlmočenie Ajgiho lyriky u nás. Zhustenie jazyka, dosahované radikálnym zrušením klasických lyrických žánrov, predstavuje pre prekladateľa oriešok takmer nerozlúsknuteľný, v prípade slovenčiny ho čiastočne uľahčuje istá jazyková príbuznosť. Menej pietny prístup vykazuje paradoxne, zdá sa, prvolezec Válek, radikálnejšie modifikuje napríklad interpunkciu, s ktorou sa v origináli narába značne svojrázne. Neskoršie preklady pristupujú k nemu s oveľa väčším rešpektom a interpunkciu, totiž infláciu čiarok, dvojbodiek, úvodzoviek, trojbodiek a najmä pomlčiek preberajú bezo zvyšku i tam, kde na to niet dôvod, nielen v básni. Rovnako problematické je zachovávanie pôvodného slovosledu, napríklad postpozíciu podstatné meno – prídavné meno, ktorá má v ruštine inú funkciu, na rozdiel od slovenčiny nepôsobí archaicky: stred života môjho, javoru septembrovému, vo Svetle priamom.
Sám seba chápal Ajgi ako strážcu prasily, ktorá sa uňho volá všelijako, aj Boh. Nešlo mu o opis sveta, svoje hermetické básne nepokladal za symboly, metafory ani alegórie. Človek sa podľa neho zjednocuje prostredníctvom slova s prírodou a vesmírom. Zatiaľ čo dnešná literárna kultúra mrhá slovom, on kultivoval jazyk mlčania.
Ľudovít Petraško
