Vyhľadávanie
„Málokedy sa mu snívalo, ale dnešná noc bola iná. Opäť sa mu prisnil oltár, na ktorom pracoval. Videl ho zreteľne, hotový.“ Autorove slová sa vzťahujú na hlavnú postavu knihy Rezbár, na Majstra Pavla z Levoče, ktorý v texte figuruje ako Paulus. Ján Milčák sa predmetnou témou zaoberal už v rozhlasovom dramatickom diele Pavol rezbár (1979), aby teraz túto postavu dal istým spôsobom do úzadia a stvárnil atmosféru obdobia, v ktorom Paulus žil a tvoril, pričom „nad vonkajším svetom dominuje vnútorný svet postáv, ich zložitá a zvláštna psychológia...“ (zo záložky knihy).
Vo vstupnej časti sa zoznámime s troma žobrákmi (Nanon, Rochus, Simeon), o ktorých sa spočiatku zdá, že majú iba dotvárať kolorit stredovekej Levoče, ale čoskoro si čitateľ uvedomí, že prostredníctvom nich autor predstavuje Paulusa („Viem o rezbárovi, bol som v jeho dome, je to múdry a zručný majster,“ povedal Rochus.) Rezbárova práca je vykreslená aj prostredníctvom jeho tovarišov (Timotej, Tadeáš, Joachim), pátra Vavrinca, pútnika a niekoľkých periférnych postáv. J. Milčák však pracuje aj s mnohými bezmennými postavami naraz, čo pripomína antický zbor a cez žobrákov a pátra Vavrinca vyslovuje základné pravdy života z kresťanského hľadiska. („Nie sme závistliví. Všetci sme rovnakí, ako bratia.“) V knihe o Majstrovi Pavlovi z Levoče vládne pokoj, porozumenie, láska k človeku, istá úcta a zhovievavosť k žobrákom zo strany mešťanov. Mestské prostredie je priam idylické. Vzťah medzi žobrákmi je, ako píše autor, neobyčajne pevný a nadmieru ich zbližuje, lebo jednotlivo by mimo majoritnej spoločnosti neprežili. Milčákovi žobráci nie sú obyčajní, jednoduchí, sú na istej intelektuálnej úrovni, dokážu po svojom citovať z Biblie, lebo kedysi jeden z nich, ktorý už zomrel, vedel aj čítať, iný (Simeon), nemý, sa zázračne uzdravuje. Žobráci sa na svojich púťach kontaktujú aj s tajomným, mýtickým (napr. žena s čiernym vtákom v klietke a s chlapcom), a tak niektoré motívy pripomínajú magický realizmus, šitý na naše stredoveké pomery, reálie, chápanie sveta, jeho poznanie, dedičstvo po predkoch.
Pre celú Milčákovu tvorbu, a teda i pre túto knihu je pozoruhodný spôsob stvárnenia prírody, zviazanosť človeka s ňou, detaily zo života drobnej fauny, pestrosť flóry, ročné obdobia so všetkými nevysvetliteľnými tajomstvami, motívy vtákov, stromov, hudby, farieb, tmy a svetla. Motív vtáka a klietky je prítomný aj v iných Milčákových prózach, možno ho vnímať ako symbol i tu – „Vták sa opäť pokúsil rozpriahnuť krídla, akoby sa chystal odletieť“. Pôsobivý je motív poľnej ľalie, pri ktorej si Paulus pomyslel, že by ľahko vedel napodobniť jej krásu, lebo Boh ho naučil vidieť, ukázal mu všetko, čo je nádherné. Majster sníva, alebo si predstavuje, alebo pozoruje v meste na rínku postavy ľudí, ktoré potom stvárňuje z lipového dreva do budúceho oltára (tak aj žobráka Rochusa do podoby Jakuba). „Všetky sochy si predstavujem presne do najmenších podrobností. Ale sochy vzniknú pod mojimi dlátami až vtedy, keď ich živých, skutočných začnem najprv vnímať a začnem im rozumieť.“ „Stretnem mnohých, nájdem každého, koho potrebujem,“ povedal Paulus.
V krátkych replikách Paulusa (pretože veľa nehovorí) je často vyslovovaný princíp umenia, rozdiel medzi skutočnosťou a artefaktom vytvoreným na jej základe. A k tomu Paulusove umelecké vidiny, halucinácie, umelecké mrákoty – ich sila je odľahčovaná rozhovormi s vďačným a nadaným tovarišom Timotejom bez pravej ruky. Milčák veľmi zaujímavo líči prácu rezbára v dielni, kde robil sochy v nadživotnej veľkosti; ide o striedavé zábery „kamery“ na prácu umelca, jeho myšlienky, asociácie a rozhovory s tovarišom. („Udrel na dláto. Počul zvonce. Akoby rezbár dlátom vyzliekal sochu z dreva.“) Postava Paulusa je do istej miery tajomná, pohybuje sa akoby v úzadí, a tým viac priťahuje čitateľa i ľudí okolo seba.
Aj pre túto Milčákovu prózu je typický jeho štýl – kratšie, rytmické vety, ktoré pripomínajú texty divadelných hier. Prevažnú časť deja sprostredkúva cez dialógy epizódnych postáv, a to asociuje epické divadlo. Obdivuhodná je Milčákova „starodávna“ lexika v pomenovaniach stredovekých reálií i príťažlivý kompozičný postup, keď sa niekedy jemnosť citov strieda s naturalistickými prvkami, alebo keď ide o využitie niekoľkých erotických scén. Knihu obohacujú ilustrácie Petra Krupu i iniciály začiatkov kapitol. Osobitne zaujme autorova fotografia od Jakuba Milčáka na zadnej strane obálky. A predná strana obálky? Vysvetlenie v texte knihy.
„Chcem, aby bolo všetko na oltári dokončené dôsledne a v stanovenom čase,“ vyhlásil majster Paulus. Majster Pavol z Levoče so svojimi tovarišmi inštalovali a oslávili nový oltár v noci pred jeho sprístupnením verejnosti. Ráno, počas oficiálnej slávnosti Paulus išiel, tak ako každý deň, mimo mesta kŕmiť drobné vtáctvo. Pridali sa k nemu aj traja žobráci – Rochus, Simeon a Nanon. A zatiaľ sa ozývali levočské zvony a „v levočskom chráme zažiaril oltár majstra Paulusa“.
Gabriela Rakúsová
