Vyhľadávanie
Keď domy mali aj dušu
Igor Thurzo
Ľudová architektúra na Slovensku
Bratislava, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2004
Stačí, keď na ceste po Slovensku hoci len letmo zahliadnete dom či celú usadlosť, ktorá nevytŕča z krajiny, nepôsobí v nej ako päsť na oko, neruší ju, ale harmonicky do nej zapadá – zmocní sa vás ťažko definovateľný pocit dojatia nad krásou, navyše účelnou. Žiaľ, je to čoraz ojedinelejší pohľad, pretože takéto domy, drevenice či „múranice“, domy so sedlovou či valbovou strechou, s podolomenicami či výpustkami, farebnými priečeliami a malebnými nálepmi, všetko to, čo po stáročia vytvorila fantázia dnes už anonymných ľudových staviteľov, patrí takmer celkom minulosti.
Preto treba privítať každý počin zameraný na uchovanie nesporných hodnôt ľudovej architektúry. Takýmto skutkom je aj kniha Igora Thurza Ľudová architektúra na Slovensku, dielo prinášajúce popri autorovom zasvätenom pohľade na techniku výstavby, druhy stavieb a ich funkčné vlastnosti, aj unikátnu zbierku fotografií mnohých, dnes už neexistujúcich ľudových objektov. Aspoň v obrazoch sa zachoval doklad o týchto hodnotách ľudového staviteľstva. Vďaka celoživotnému záujmu architekta Igora Thurza, ktorý pri svojich pracovných cestách po Slovensku (podieľal sa na projektovaní početných vodohospodárskych a banských objektov) využil každú príležitosť hľadať, objavovať a aj fotograficky dokumentovať objekty ľudovej architektúry zachovali sa aspoň jej obrazy. Vo svojich početných odborných, ale často aj populárnych článkoch upozorňovať na ich hodnoty, ba neraz aj apeloval na zodpovedné štátne inštitúcie, aby si plnili aspoň svoje zákonom uložené povinnosti pri ich ochrane.
Svojej knihe o ľudovej architektúre sa I. Thurzo rozhodol dať podobu slovno-obrazového sprievodcu po jednotlivých regiónoch Slovenska a v rámci nich charakterizovať miestne typy ľudovej architektúry. Využil na to územné členenie na župy podľa stavu z roku 1920, teda z obdobia, keď ešte ľudové stavby vytvárali pomerne kompaktné regionálne celky, hoci, ako upozorňuje autor, „typy a spôsoby budovania stavieb nie sú územne jasne rozlíšené, navzájom sa prelínajú, prestupujú, prenikajú, vytvárajú široké styčné pásma“. Takéto členenie mu umožňuje zachytiť typické znaky napr. Záhoria a Podjavoriny (vyspelé murované ľudové domy s prevažne sedlovými strechami, aj unikátne habánske stavby), Podunajska (hlinené domy s trstinovými strechami, početné vodné mlyny a sušiarne kukurice), Stredného Považia a Horného Ponitria (hlina, kameň, slamené strechy, poschodové domy s výškou), Horného Trenčína a Kysúc (krajina drevených stavieb so šindľovými strechami), Čičmany s veľkorodinnými domami s bohato maľovanými priečeliami (veľmi vrúcny vzťah mal k nim D. Jurkovič a jeho replika čičmianskeho domu získala veľký ohlas na Národopisnej výstave československej v Prahe roku 1895). Autor predstavuje aj ľudovú architektúru Turca, Liptova a Oravy, Zvolen a Horehronia, Tekova a Hontu, Spiša, Šariša (aj so súborom 27 drevených kostolov, vyhlásených za národnú kultúrnu pamiatku), Zemplína a Abova. Samostatnú kapitolku venuje ľudovým stavbám v cigánskych osadách. Uvádza, že k najjednoduchším pevným obydliam Rómov patrili zemnice, buď ako trvalé alebo sezónne obydlia, niektoré rodiny v teplejších obdobiach roka obývali kolibu. Objavne pôsobí aj kapitola o slovenských sídlach na Dolnej zemi, najmä v oblasti Békešskej Čaby, Sarvaša, Nadlaku a Petrovca. Autor uvádza, že na prelome 19. a 20. storočia niektoré dolnozemské obce patrili k najväčším sídlam vo vtedajšom Uhorsku a mali viac obyvateľov ako napr. Žilina, Nitra či Trenčín. Charakterizuje zvláštnosti ich architektúry, napr. podstenu v Békešskej Čabe či sálaše – samoty roztrúsené po celej Dolnej zemi. K ľudovým technickým stavbám na Dolnej zemi patrili suché mlyny (poháňané koňmi) a veterné mlyny.
V záverečnej časti knihy Igor Thurzo zhŕňa svoj pohľad na ľudovú architektúru na Slovensku, ktorej pôvodná účelová a úžitková funkcia sa zmenila na kultúrnu, „dnes chápeme, že v sebe obsahuje univerzálne hodnoty, preto pre nás nadobudla kultúrnu funkciu“. A práve tento jej kultúrny rozmer treba pripomínať ako hodnotu – a to aj vtedy, keď jej materiálna podoba už patrí minulosti.
Anton Baláž
