Vyhľadávanie
Bratislava, Historický ústav Slovenskej akadémie vied 2010
Historik Milan Zemko vníma slovenské dejiny ako živý a nepretržitý, ba nepretržite sa obnovujúci proces, ktorý nám kladie stále nové otázky o zmysle nášho národného bytia. Takéto vnímanie našej histórie je prítomné v jeho početných článkoch, úvahách a esejach uverejnených v odborných časopisoch aj v doteraz vydaných knižných publikáciách Slovensko – krajina v medzičase a Slovensko v Československu 1918 – 1938 (spoluautor V. Bystrický). Do svojho najnovšieho rozsiahleho výberu štúdií z posledného desaťročia zaradil, a to hneď na prvé miesto, aj esej O podobu národných dejín z prelomu rokov 1978/79, teda z obdobia, keď nemohol publikovať. Knihu uzatvára text Socializmus a národná demokracia z roku 1968, ktorý mal byť podkladom na generačnú diskusiu o možnom nesocialistickom vývine na Slovensku.
Kniha je rozčlenená do štyroch tematických celkov, ktoré predstavujú rôzne aspekty slovenského historického pohybu. Tento pohyb sa reflektoval nielen v historiografii, ale aj vo vedomom, často aj podvedomom vnímaní rôznych generácií, pričom historické povedomie viacerých generácií zámerne deformovali politické systémy, ktoré často vnucovali pohľad na históriu odporujúci životnej skúsenosti. V druhej polovici uplynulého storočia to boli predovšetkým hodnotenia justičných zločinov z 50. rokov len ako „politických deformácií“ a okupácie z augusta 1968 ako „internacionálnej pomoci“. Medzi určujúce faktory historických premien slovenskej spoločnosti zahŕňa Zemko štúrovský pohyb, obdobie narastajúceho maďarizačného tlaku, ktoré nás zaháňalo do politickej pasivity, ale aj „slepú uličku“, do ktorej sme vkročili v roku 1939, či obdobie SNP, dejinnej udalosti, ktorá prešla toľkými historickými interpretáciami, že dodnes vyvoláva mnoho otáznikov v našej historickej pamäti. Prvá Československá republika podľa autora znamenala zásadný, dovtedy nepoznaný zvrat v živote Slovákov a Slovenska „v tom čase Slováci zavŕšili svoje formovanie do moderného svojbytného európskeho národa“. Sústredil sa aj na medzivojnovú stranícku arénu, „súboje“ medzi dvoma agrárnickými politikmi Milanom Hodžom a Vavrom Šrobárom, či začiatok a koniec koaličného partnerstva medzi Hodžovými agrárnikmi a Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou. V tejto časti knihy Zemko publikuje aj krátku štúdiu Nádej – pasca na intelektuálov? s výrečným podtitul K tragickému príbehu verného komunistu Vladimíra Clementisa. Medzivojnovému obdobiu, ktoré dlhodobo tvorí ťažisko Zemkovho historického výskumu, sú venované štúdie o slovakizácii Bratislavy v 20. storočí, o nemeckej tlači v jej multikultúrnom prostredí, o politických stranách prvej ČSR. Štúdia o medzivojnových pokusoch o „konečné vyriešenie“ maďarskej otázky v Československu predznamenáva témy poslednej časti knihy, akými sú Trianon a Viedenská arbitráž, stredná Európa v politických koncepciách M. Hodžu a E. Beneša za druhej svetovej vojny i záverečná úvaha knihy Stredná Európa a Slovensko – prítomnosť a budúcnosť v tieni minulosti.
Záverečný text Socializmus a národná demokracia (pôvodne písaný pre časopis bratislavských vysokoškolákov ECHO) aj mňa vrátil do búrlivých mesiacov, do jednej dlhej noci počas štrajku vysokoškolákov po tom, ako sa na protest proti okupácii upálil Jan Palach. Do rána sme na Filozofickej fakulte UK diskutovali s vtedajším interným vedeckým ašpirantom Milanom Zemkom o slovenskej histórii. Zakrátko musel zo školy odísť a dvadsať rokov bol „odložený“, až po novembri 1989 sa opäť mohol venovať témam, ktoré považuje za kľúčové pre pochopenie pohybu našich dejín, aby nám pripomínal „ako hlboko a všestranne je zviazaná prítomnosť národa s jeho minulosťou“. A robí to bez zbytočného poučovania, myšlienkovo podnetne a čitateľsky príťažlivo. Svedčí o tom aj táto jeho nová kniha.
