Vyhľadávanie
Sibylle Knaussová: Markíza de Sade
Bratislava, Ikar 2007
Preklad Elena Linzbothová
Za „strašné fikcie“ označil romány Donatiena-Alphonsa-Francoisa markíza de Sade jeden z francúzskych znalcov jeho diela Gilbert Lely. Jeho život libertína, zhýralca a strojcu poburujúcich sexuálnych orgií, za ktoré strávil najskôr sedemnásť rokov vo väzení a nakoniec bol do smrti izolovaný v charentonskom ústave pre duševne chorých je zasa realitou jeho pozemskej existencie. Aké miesto potom v jeho živote zohrala Reneé – Pélagia de Montreuil, dcéra prezidenta daňového súdu v Paríži, ktorá sa ako 21-ročná zaňho vydala a verne stála po jeho boku takmer po celý život. Odpoveď prináša slovenskému čitateľovi u nás doteraz neznáma nemecká autorka Sibylle Knausová.
„Musela byť omnoho viac manželkou ako ktorékoľvek iné“, výstižne charakterizuje jej postavenie vo vzťahu s markízom hneď na začiatku románu. Musela byť oveľa poslušnejšia ako iné manželky, oveľa trpezlivejšia v čakaní na jeho krátke návraty z dlhých škandálnych pomerov s herečkami, tanečnicami, ale aj obyčajnými pobehlicami. A neskôr obete týchto škandálov (bil ich pri orgiách prútmi, zraňoval nožom, lial do rán horúci vosk) musela sama navštevovať a podplácať ich vysokými sumami, aby stiahli svoje udania, zmenili výpovede, len aby ho a uchránila pred ďalším väzením! A v storočí, keď „väčšina tajomstiev tela bola ešte hlboko ukrytá“, musela čítať jeho diela a stať sa tak „komplickou“ jeho hanebných fantázií. Často si kládla otázku, či v jej manželstve ide len o peniaze, o majetok, česť rodiny de Montreuil, alebo len o to, byť markízou. Jednou z odpovedí, ktorá ju najviac uspokojovala, bolo práve jej postavenie manželky, „vedomie vlastnej jedinečnosti, toho, čo ju oddeľuje od kurtizán a herečiek. Ich je veľa. Ona je jediná“. Toto vedomie jedinečnosti jej manželského štatútu, ktorého neodmysliteľnou súčasťou v dobe pred francúzskou revolúciou boli deti, dedičia jeho titulu a majetku, ju po smrti prvej dcéry privádzalo za ním do väzenia, kde splodili dvoch synov-dedičov. Z vďačnosti aj nejasne definovaného súcitu i trvajúcej sexuálnej príťažlivosti ju „celé roky budú vídať ako chodí v kostýme vdovy do Vincennes, potom od roku 1784 k Bastille“ – odkiaľ pod širokými sukňami odnáša jeho rukopisy, medzi nimi aj 120 dní Sodomy. A manžel ju núti texty čítať. Čítala a „vetu za vetou schádzala do sveta najstrašnejšej rozprávky, aká bola kedy napísaná... Čítala, kým sa nedostala na hranice znesiteľného“.
Práve skúmaním hraníc v manželstve markízy de Sade sa autorke podarilo odpovedať i na mnohé otázky s ktorými, často rovnako bolestne, zápasia i mnohé dnešné manželstva – a ich manželom ani nemusí byť svetoznámy „vynálezca sadizmu“. V Knaussovej románe tak atraktívnosť témy neprekrýva hlboké poznanie a jeden z „najvýstrednejších príbehov lásky“ zároveň patrí aj k literárne hodnotným dielam na našom knižnom trhu.
Anton Baláž
