Aspekt 2007

  V predvianočnom období sa na pultoch kníhkupectiev zjavuje prozaická prvotina Ivice Ruttkayovej, no o autorke nemožno hovoriť ako o debutantke, a už vôbec nie ako o novej tvári v súčasnej slovenskej literatúre: jednak sme mali už približne dve desaťročia možnosť stretať sa s jej časopisecky publikovanými textami, jednak jej texty charakterizuje tematická a štylistická vyhranenosť, zrelosť výpovede, jej autenticita a reflexia. A to nie z akejsi abstraktnej pozície, či z objektívne sa tváriacej perspektívy „odnikiaľ”, ale z veľmi konkrétnej perspektívy ženy strednej generácie žijúcej tu, medzi nami, teraz, v našej súčasnosti.

  Ruttkayová nepíše idylické texty, na to je priveľmi prísnou a svedomitou pozorovateľkou života; príbehy, ktorých základnou témou je všedný deň „obyčajnej” ženy, nespejú k „happyendom”, ba dokonca protagonistky po prežitom trápení často nezažívajú ani (predpokladaný?) pocit katarzie, jednoducho, po pádoch, sklamaniach, zradách, vstávajú z prachu a kráčajú ďalej, možno o čosi menej zraniteľné, možno o čosi uzavretejšie voči novým vzťahom, sľubom, nádejám... Knižku tvoria príbehy-obrazy hlboko precítenej zážitkovosti, nástojčivé analýzy existenciálnej osamelosti a úzkosti. Nejde však ani tak o úzkosť z metafyzických otázok, ale skôr o úzkosť, ktorá sa rodí zo skúsenosti, zo stretov s reálnym, tvrdým svetom tejto doby. Jej krehké, emocionálne, zväčša silne exponované, niekedy možno aj naivné hrdinky sa necítia v tomto svete doma, nenachádzajú blízkych, empatických ľudí. Autorka je voči tomuto skomercionalizovanému, ľudsky vyprázdnenému svetu kritická, necháva svoje protagonistky zažívať na vlastnej koži, aké ťažké je hrať sa v chudobe na ľudskú dôstojnosť. Tak sa boria s každodennými starosťami, zápasia s problémami, plačú od bezmocnosti a od hnevu tam, kde im ublížia, rezignujú zoči-voči (najčastejšie mužskej) pretvárke, plochosti, úzkoprsosti, a potom sa opäť dávajú do svojho malého boja, smejú sa, snívajú, pretože svet, v ktorom sa pohybujú, je zvyčajne nahluchlý voči plaču, snom a túžbam iných.

  Postavy, tak ženské, ako aj mužské, akoby boli v prózach variáciami jedného typu ženy/muža, a podobne, vzťahy medzi nimi, rozohrávané síce na pôdoryse odlišných príbehov, takisto variujú jeden základný model mužsko-ženského vzťahu, ktorý charakterizuje z hľadiska rodovej príslušnosti výrazná asymetria, priam kontrast, či už ide o pozíciu, sebarealizáciu, slobodné rozhodovanie, o sebahodnotenie alebo o postoje k partnerskému vzťahu. Autorka zviditeľňuje rodové stereotypy, zdôrazňuje ich prostriedkami hyperbolizácie a neraz siaha aj za karikatúrou; komentuje ich s iróniou, ba až sarkazmom. Mužskí protagonisti v porovnaní so ženskými postavami, sú oveľa sebavedomejší, suverénnejší, úzkoprsejší a egoistickejší.

  Protagonistky – ženy nakupujúce v hypermarketoch, cestovateľky v MHD, redaktorky, úradníčky, občianky, mamy, milenky, priateľky, si v tomto asymetrickom, nespravodlivom svete napriek všetkému tkajú svoje príbehy ďalej. Zarazí nás, zneistí alebo naopak, povzbudí, keď sa im prizeráme tak zblízka, ako je to len cez text možné, keď prežívame s nimi ich prehry, to, ako sú podvádzané, klamané, ako sa ony samy chvíľami klamú, podvádzajú ilúziami o sebe, o iných? To už sú otázky, na ktoré budú hľadať odpovede čitateľky/čitatelia Ruttkayovej kultivovane napísaných príbehov...

Etela Farkašová