Vyhľadávanie
V centre pozornosti monografie Marka Debnára Medzi myšlienkou a obrazom stojí „vzťah filozofického subjektu a literárneho autora,“ ťažisko tak netvorí pohľad na konkrétne literárne diela, ale skôr rozsiahla úvaha o identite a identifikácii autora literárneho textu – toho by sme my, čitatelia, nemali stotožňovať s konkrétnou historickou osobou, ale skôr iba s istým aspektom tejto osoby, resp. jej projekciou, vznikajúcou počas písania konkrétneho textu.
Kniha má síce vročenie 2013, no vyšla v posledných mesiacoch. Jej väčšia časť, tá, ktorá by sa dala nazvať „dostredivou“ – snaží sa koncentrovať idey mysliteľov a poznámky autora publikácie a takto text smeruje do vlastného vnútra – je prehľadne rozdelená na tri kapitoly. V nich sa na pozadí prístupov od pozitivizmu až po postmodernu rozvíja syntetický pohľad autora na ním stanovený problém. Z textu ako najzaujímavejšie vystupujú koncentrované citácie rôznych mysliteľov – no podstatné je aj autorovo spojivo, vďaka ktorému myšlienky držia pohromade a jedna na druhú navzájom odkazujú.
Debnár postupuje chronologicky, v prvej kapitole od fenomenologického prístupu Romana Ingardena cez literárnovedne veľmi významný priestor ruského formalizmu až k francúzskej naratológii, Rolandovi Barthesovi a jeho proklamácii o smrti autora. Centrálna, druhá kapitola – a de facto aj ťažisko celej práce – je venovaná Michelovi Foucaultovi, pričom v úvode sa autor zmieňuje o tom, že absolútne jadro monografie tvorí podkapitola Prvotná voľba. Tretia kapitola sa venuje možnostiam a hraniciam autobiografickej tvorby.
V podkapitole Sebapísanie sa zaujímavo črtá os od tzv. hypomnemat (tie tvoria čitateľské poznámky a výpisky z kníh) ku korešpondencii (tá je vlastne tým pádom akýmsi uceleným, sprístupneným prejavom hypomnemat inému čitateľovi – adresátovi) a implicitne smeruje až k „odstredivej“ (čiže myšlienkovo sa rozbiehajúcej) druhej časti knihy, ktorou sú tri prílohy vo forme esejí.
Žáner eseje je čitateľsky iste príťažlivejší ako vedecký traktát, a práve preto sú tieto tri prílohy pre mňa najzaujímavejšou časťou. Autor síce priamo nevyzýva čitateľa na dialóg, ale texty sú šikovne postavené a vďaka tomu automaticky skúsenému percipientovi prinášajú rôzne konotácie. Z môjho stanoviska bolo napríklad priam vzrušujúce napasovať do Debnárovej eseje Mesto ako textromán Carlosa Fuentesa Najpriezračnejší kraj, v ktorom sa priestor hlavného mesta Mexika konštituuje v závislosti od času a dejinných udalostí, nasvietených cez prizmu širokej palety postáv, ovplyvnených Mexickou revolúciou.
Aby ste sa Medzi myšlienkou a obrazom nestratili, čítajte pomaly, listujte v knihe a pripomínajte si pasáže, ktoré navzájom na seba odkazujú. V druhej časti sa nebojte dotvárať kostru eseje vlastnými čitateľskými skúsenosťami, pretože – ako Debnár parafrázuje v prvej kapitole Barthesa – „Ak má mať text nejaký zmysel, tak musí spočívať v destinácii,“ čiže práve u čitateľa.
