Vyhľadávanie
Bratislava, Ikar 2011
Preklad Miriam Ghaniová
Strašné – jedine toto slovo vám napadne, keď dočítate knihu Američanky Ruty Sepetysovej Medzi odtieňmi sivej. Strašné, čo dokáže v mene pokroku mysliaci ľudský tvor a čo dokážu jeho nohsledi, slepo oddaní, oduševnení teóriou nadradeného národa, niektorí z bezhraničnej lojálnosti, niektorí zo strachu o vlastný život, ak neposlúchnu príkaz.
Šestnásťročná Litovčanka Lina, krásne, talentované a čestné dievča z intelektuálskej rodiny (to všetko sú priťažujúce okolnosti) sa jedného večera prezlečie do nočnej košele a chce napísať list svojej sesternici. Stihne len oslovenie. Vzápätí do ich domu vtrhne komando NKVD, prinúti matku, syna a dcéru pobaliť si najnutnejšie a surovo ich odvlečie. Najprv do nákladiaka, potom do vlaku pre dobytok. Nasleduje niekoľko týždňov, mesiacov, rokov ako z najhroznejšieho sna...
Celú cestu rodiny Vilkasovcov sprevádzajú surovosti, vraždy, ponižovanie, upieranie základných ľudských potrieb, hlad, zima a všadeprítomná hrozba likvidácie. Nechápu, kam ich vlečú. Nechápu, prečo – a s nimi nechápu tisícky ďalších Litovčanov, Lotyšov, Estóncov a Fínov. Lebo to všetko sú národy, ktoré Stalin nepotrebuje, chce len ich územie a ich majetok. Intelektuáli, hovoriaci nezrozumiteľným jazykom, to je pre robotníckeho vodcu najväčšia hrozba. Treba ich odpratať a nechať niekde zdochnúť. Čím skôr, tým lepšie, najlepšie bez použitia zbraní, aby sa nemíňalo strelivo. Treba ich zlomiť a ak sa nedajú, odlifrovať na Sibír, do Trofimovska, kde ani líšky nedávajú dobrú noc, lebo im od mrazu príliš drkocú zuby.
Sám príbeh je taký strašný, až je neuveriteľný. Čo z ľudskej histórie prahnutia po moci však nie je strašné? Exodus Litovčanov sa odohral počas druhej svetovej vojny, ale vojnou sa to ani zďaleka neskončilo! Tí, čo prežili a chceli sa vrátiť domov, kde našli vykradnuté, zbúrané domy a biele miesta po svojich príbuzných a priateľoch, nesmeli o prežitom utrpení ani ceknúť – ak chceli ostať živými Litovčanmi v Litve, násilne pripojenej k Rusku. Ich mlčanie, ak, pravda, medzitým ako predkovia Ruty Sepetysovej neemigrovali za oceán, trvalo až do roku 1991, keď sa Sovietsky zväz rozpadol...
Autorka nemala ambíciu napísať brilantné literárne dielo. Chcela jednoducho s využitím skutočných dokumentov vypovedať o utrpení svojej rodiny, ktorá o ňom vypovedať nesmela – a potom už asi ani nechcela. Prežité utrpenie sa stále vracia, či ho vypoviete alebo tajíte, načo si teda jatriť staré rany? Iba ak preto – a to sa Rute Sepetysovej podarilo – aby oslovila čo najviac ľudí, ktorí neveria, že niečo také sa niekde mohlo stať. Mohlo. Svet o tom vedel. A nezasiahol. Zasiahne, ak by sa to malo opakovať?
