Vyhľadávanie
Filozofia inakosti
Miroslav Marcelli: Michel Foucault alebo Stať sa iným
Bratislava, Kalligram 2005
V edícii obľúbených filozofických knižiek Filozofia do vrecka vyšla tento rok aj práca slovenského filozofa a pedagóga Miroslava Marcelliho o Michelovi Foucaultovi, francúzskom „enfant terrible“ humanitných vied. Prečo ho takto označujem? Jeho dosah na humanitné vedy by sa dal nazvať aj presahom, čiže dotýkal sa nejednej z nich a ani v jednej z nich sa nemienil „podrobiť“. Nehlásil sa ani k štrukturalizmu, hoci tento by ho rád objal; postmodernizmu, tak ako každej inej „škatuľke“, sa posmieval.
V tomto svetle ho predstavuje aj Marcelli v prvej kapitole, dodáva však, že tri zásadné tendencie a okruhy jeho prác napokon sám Foucault tesne pred smrťou označil za jednotiace. Tými témami boli vzťahy subjektu k pravde cez vedecké poznanie, intersubjektívne vzťahy, ktoré udržiavame prostredníctvom stratégií a mocenských pomerov a problematika vzťahov medzi pravdou, mocou a sebou samým. Marcelli sa na Foucaulta díva cez leitmotív jeho diela, a tým je hľadanie, potreba a samotná filozofia inakosti. Prečo práve inakosť? Tá je Foucaultovi tak trochu daná do vienka, ako uznáva aj sám Marcelli, jeho homosexuálnou orientáciou. Foucault naznačil už vo svojej prvej väčšej práci (Marcelli v tretej kapitole) – Dejiny šialenstva – kedy, podľa neho, nastal zlomový bod vydelenia „normálnych“ a tých „iných“ – šialencov, homosexuálov, príslušníkov iných etník... – zo spoločnosti. Hovorí o prechode renesancie k osvietenstvu.
V ďalších kapitolách nájdeme výklad a kritické zhodnotenia ostatných Foucaultových prác – Slová a veci, Dozerať a trestať, Rád diskurzu - ich prínos k filozofii, epistemológii, ale aj k histórii. Pre históriu 20. storočia bol dôležitý náhľad na dejiny, ktorý ich vymaňoval z väzieb determinizmu a súvisu. Sám Foucault hlása „principiálnu, nezredukovateľnú a nevyhnutnú diskontinuitu dejín“ (s. 51). Zavádza do systému vied svoju archeológiu (vedenia), vedu, ktorej základy a metodológiu niektorí odmietajú ako necelistvú a ktorej podstata leží v štúdiu archívnych materiálov externe, čiže s takým spôsobom vhľadu do diskurzu, aký samé ponúkajú. K archeológii sa pripája genealógia. Napokon Marcelli konštatuje, že Foucault pristupuje ku všetkým trom sféram nášho hodnotového sveta, teda k poznaniu, umeniu i morálke zvonku a nenadväzuje na ich tradičné, historicky pertraktované chápanie. Je to jedna forma Foucaultovho „aktu odstúpenia“.
Marcelliho práca je prínosným, syntetizujúcim, miestami analyzujúcim kritickým náhľadom na excelentné dielo kontroverzného a novátorského mysliteľa. Miroslav Marcelli nepoprie, že ho najviac priťahujú Dejiny šialenstva, no ani analýza Foucaultovho filozofického „staveniska“ nepokrivkáva a je hodnotným a vecným prínosom k štúdiu Foucaultových prác. Kiežby výborný filozof a pedagóg nabudúce predostrel nie komentár, ale vlastný systém.
Ešte slovko k redakcii. Čítanie tejto výbornej knižky rušia už len občasné chyby v texte, a to nielen na nevýrazných miestach, veď prepísanie Foucaultovej heterotopie na heteroropiu (s. 66) je na pováženie.
Eva Ťapajnová
