Preklad Martin Prebudila
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2015
Mal i ste už v rukách publ ikáciu srbského autora? Hovoríte, že áno? A čo tak srbská poézia? Tí, čo už mali do činenia s klenotmi srbskej lyriky, si svoj umelecký zážitok môžu spestriť, a pre tých, ktorí tento kontext nepoznajú, je načase začať práve teraz. Srbský básnik, výtvarný kritik a esejista Dragan Jovanovič Danilov (1960), autor 14 básnických zbierok, prezentuje výber svojich básní v publikácií s názvom Moje presné vidiny.
Ľubomír Feldek píše, že Dani lov nám ponúka oproti metaforicky vyprahnutej súčasnej slovenskej poézii srbské oživenie. A naozaj, Danilovova obrazotvornosť, schopnosť venovať sa témam individuálnym i nadnárodným, striedať jemné výrazy s drsnými obrazmi pridáva slovenskému čitateľovi do ží l adrenal ín a hasí jeho smäd po metaforickej pestrosti a dynamickom asociatívnom spájaní obrazov. Danilov prekvapuje čitateľa nielen asociatívnou metódou, ale i nekonečnou zvedavosťou. Má aj Boh niekoho, komu sa vyspovedá? Čo sú slová? Čo som ja? Ak je Boh všemohúci, prečo neučiní, aby bolo dobré to, čo sa minulo? Na podobne kladené básnikove otázky si vytvára čitateľ odpovede sám a v niektorých prípadoch ani nemusí, pretože Danilov už samotnou otázkou načrtáva svoj názorový postoj. Ten je napokon neustále spojený s minulosťou a sám lyrický subjekt je celkovo tematicky pripútaný k času ako takému. V jednej z básní demonštruje: „Včera je história, zajtra je mystéria, a dnes je dar.“ Asociatívnou metódou čitateľa povodí nielen časom, ale i hĺbkami, výškami a ponurým prostredím, v ktorom mu predstaví umenie všetko pochovať, všetko poprieť. Pohráva sa s realitou (v podobe detailných opisov hrajúcich sa detí, umierajúceho otca, sestry), do ktorej primiešava hmlisté záblesky. Situuje verše do akejsi snovej skutočnosti, klame nás detailným opisom a vytvára si svoj vlastný iluzívny svet. Napokon sám tvrdí, že „aj očividnosť je fikcia“. Dani lovova ustavične prítomná básnická nostalgia čitateľovi vyjde v ústrety podľa jeho básnického gusta. Buď ho mierne otrávi, alebo sa stane pravý opak, ohromí svojím štýlom a zvykne si na prítomné nostalgicko-litanické „nariekanie“ a neustále náhľady do minulosti. Danilovove vidiny sú viac pestrými ako presnými. Vynárajú sa nečakane a nespútane, slobodne sťa orly – medzitým sám autor „rýchlosťou ľadovca“ ponára sa „na dno snov, tam, kde sa začína skutočnosť.“ A ako to vidíte vy?
