Aké by to asi bolo, mať politikov a právnikov, akým bol Thomas More? Hlas tohto zásadového a zároveň ľudského verejného činiteľa zaznieva v slovenčine v úplnom preklade pri príležitosti 500. výročia pôvodného vydania jeho významnej Utópie. Azda i moja úvodná otázka je tak trochu „utopická“ – v dnešnom sociálno-politickom kontexte akoby nebolo miesta pre úprimné, zásadové konanie v mene verejného záujmu.
Zdá sa, že téma sociálnej spravodlivosti, dobrého usporiadania štátu a otázka tolerancie či rovnosti ľudí je vskutku najpálčivejšou témou úvah o šťastnom živote vôbec. Či už siahneme po Platónovi a jeho úvahách o ideálnom štáte v čase troskotajúcej aténskej demokracie, alebo okúsime antiku na jej druhý hlboký nádych v renesancii, vždy ostávame konfrontovaní tými istými neduhmi politickej a ekonomickej moci a jej zdrvujúcim účinkom na morálku ľudí. Ako by povedal Nietzsche – našťastie tu ale máme umenie...
Utópiu tvoria dve knihy. Prvá je prevažne dialogická a veľmi autenticky čitateľa oboznamuje s okolnosťami, za ktorých si More mohol vypočuť zvesti o „najlepšom stave štátu“. Tie Morovi a jeho priateľovi Petrovi Gilesovi neskôr vyrozpráva v Druhej knihe moreplavec-filozof Rafael Hythloday. Ukážkovú renesančnú sociálnu filozofiu v tomto diele nemožno prehliadnuť – svet sa aj vďaka zámorským objavom roztváral vo svojej rozmanitosti, zároveň pomaly nahnívajúci feudalizmus začal pripravovať pôdu pre neskoršie sociálne nepokoje, do ktorej boli zasiate tie správne semienka kritiky sociálnych pomerov aj v podaní Thomasa Mora.
Oveľa aktuálnejšie, než by sa mohlo zdať
S úžasom možno sledovať otvorené – a principiálne stále aktuálne – výpady Mora proti šľachtickému stavu, ktorý v honbe za ziskom vyháňa roľníkov z polí a oberá ich o živobytie. V chudobe sú nútení kradnúť, no vtom ochotne zaúraduje „spravodlivosť“ na pánsky spôsob – trest smrti. More sa, ako právnik, odmieta hlásiť k takejto spravodlivosti, pretože nejde ku koreňu problému a nezjednáva žiadnu nápravu. A povie to – ako filozof Rafael – na plné ústa: „Ale aby som hovoril od srdca, musím otvorene priznať, že pokým je tu vlastníctvo a kým peniaze sú mierou všetkého, nemyslím si, že národ možno viesť či už spravodlivo alebo šťastne: nie spravodlivo, pretože najlepšie veci dostávajú najhorší ľudia; ani šťastne, pretože všetko sa prerozdeľuje len hŕstke..., kým zvyšok žije v absolútnej biede.“
Ťažko uveriť, ako aktuálne zaznieva Morov hlas i dnes. Ale nielen v jeho naivných filozofických tónoch; bol to veľmi bystrý muž, vedel, ako to v politike v skutočnosti chodí, preto Rafaelovi kontruje, hľadá akýsi kompromis – aby človek neprepadol nereálnemu idealizmu, ale zároveň nerezignoval a nepoddal sa zvlčilému životu, respektíve neustrnul v živote šťastného „dobytka“.
O angažovanosti jednotlivca
Druhá kniha je prevažne monológom Rafaela o ostrove Utópia a jeho komplexnom fungovaní. Peniaze ani zlato tam nemajú žiadnu hodnotu. Každý si berie toľko, koľko potrebuje. Ostrov funguje ako jedna veľká rodina. Veľmi zaujímavá je stratégia zahraničnej politiky Utópijcov, ktorá je vo svojom jadre výsmešná – jednoducho profitujú z toho, že národy, s ktorými susedia, sú otrokmi peňazí a zlata a neváhajú zapredať aj svoju dušu. A ako im táto znalosť ľudskej márnivosti pomáha pri vypuknutí vojny! Navyše, „do únií, ktoré medzi sebou iné národy vytvárajú a potom ich rušia, Utópia nevstupuje so žiadnymi štátmi“. Pretože vie, že vznikajú „z mylného predpokladu, že neexistuje prirodzené spojenectvo medzi rôznymi národmi...“ Logika srdca a rozumu je pre Utópijcov jedna. Vyznávajú filozofiu podobnú epikureizmu, nepohŕdajú zmyslami, telesnosťou, život oslavujú ako bytosti Celku. Samozrejme, v mnohých momentoch prekvapuje toto zriadenie na jednej strane pokrokovým, až voľnomyšlienkárskym zmýšľaním (absolútna náboženská tolerancia, možnosť eutanázie v určitých prípadoch), na strane druhej vyvoláva rozpaky (oficiálne otroctvo, nesúhlas s pravidlami znamená degradáciu na otroka, apriórne presvedčenie o amorálnosti ateistov). Ale o to práve v utópiách ide. Podnecovať k mysleniu, rozvibrovať tú renesančnú strunu, že predsa od ľudskej aktivity, angažovanosti závisí to, akú podobu bude mať život.
More dielo uzatvára rozumnou úvahou o tom, že hoci si dobre uvedomujeme neuskutočniteľnosť filozofických ideálov spravodlivosti, šťastia, dobra, utópiu jednoducho spoločnosť potrebuje, ak nechce ustrnúť, ak sa chce meniť a napredovať. Dôležité však je, aby si zdravý rozum podržal vedomie onej nezavŕšiteľnosti tejto cesty. Inak sa individuálna ľudská bytosť pod tiažou všade vládnucej idey Jednoty spoločenstva stáva väzňom jej kontrolných mechanizmov a celý niekdajší slnkom zaliaty ostrov Utópia sa ponorí do sivej totalitnej reality. Ale, pochopiteľne, to je už reč našej dejinnej skúsenosti, ktorou ešte to optimistické renesančné srdce nebolo skalené.
Eva Dědečková
