Vyhľadávanie
Mýty naše slovenské
Bratislava, Academic Electronic Press 2005
Národ sa stáva, ako hovoria mnohí, veľkým, keď je schopný kriticky a s dostatočným nadhľadom sa pozrieť i na „posvätné“ kapitoly vlastných dejín. Národné mýty nie sú, pravdaže, iba majetkom Slovákov, pričom prítomnosť väčšiny národných mýtov vôbec nemožno považovať za niečo negatívne. Záleží iba na tom, či ide o mýty heroizujúce svoju vlastnú históriu a vlastné činy, ktoré môžu mať a aj mali a majú i mobilizujúce účinky, alebo ide o mýty, ktoré zneužívajú rôzne ideológie či ktorými sú znevažované iné spoločenstvá a národy. Je však v každom prípade určite dobré vedieť, čo je mýtus, čo je tak trochu alebo úplne vymyslené, alebo aspoň primyslené, a čo o známych osobnostiach, ich činoch a o veľkých udalostiach hovoria vedecké fakty a dôkazy.
Demytologizácia sa u nás na viacerých úsekoch už, pravdaže, začala dávnejšie. Veď sú podľa mena dobre známi aj viacerí naši „národní hriešnici“. Úlohou vyvracať existujúce mýty a poskytnúť verejnosti pohľady na svoje dejiny s využitím aktuálnych vedeckých poznatkov je predovšetkým úlohou spoločenských vedcov. Hodia sa však na to iba tí autori, ktorí svoju úlohu nevidia v ďalšom skrášľovaní a retušovaní udalostí a minulých dejov. Vedecký tím pozostávajúci z dvadsiatky historikov, archeológov, etnografov a jazykovedcov z akademických a univerzitných pracovísk, ktorý sa o niečo také pokúsil, tejto podmienke vzhľadom na svoju dovtedajšiu produkciu celkom vyhovoval. Dokazuje to napokon aj ich kniha Mýty naše slovenské, ktorú ako zostavovatelia pripravili E. Krekovič, E. Mannová a E. Krekovičová.
Čitatelia sa v jednotlivých kapitolách dozvedia odpovede, opierajúce sa o vedecký výskum, na viaceré fundamentálne otázky napr. o tom, „kto sme a odkedy sme“ (E. Krekovič), odkedy sa dá hovoriť o Slovensku a Slovákoch (J. Steinhübel) a takisto o tom, ako sa vnímala a vníma u nás kategória „národ“ (L. Vörös). Ďalej sa tu preveruje otázka, nakoľko je vhodné nazývať Pribinu a Svätopluka slovenskými veľmožmi (V. Turčan). Pozornosť sa venuje aj Cyrilovi a Metodovi, najmä tomu, do akej miery sú naším trvalým dedičstvom (V. Turčan), ďalej rôznym symbolom národa (jazyku a teritóriu) a symbolom štátu (hymne, znaku, vlajke, hlavnému mestu) (Ľ. Lipták).
V knihe nájdeme aj kapitolu o jazykových mýtoch, v ktorej sa autori (V. Krupa, S. Ondrejovič) venujú nielen našim mýtickým interpretáciám vlastného jazyka, ale aj jazykovým mýtom v iných kultúrach a krajinách. A. Findor si berie pod drobnohľad otázku, ako to bolo s našou tisícročnou porobou v Uhorsku, P. Macho sa pýta, či môžeme Matúša Čáka Trenčianskeho považovať za slovenského kráľa, G. Kiliánovú zaujíma, ako to bolo s Devínom, J. Zajonca prečo je Nitra staroslávne mesto. I. Kučma ukazuje, ako mesto Martin prišlo o povesť centra slovenskosti. V. Krivý a E. Mannová sa venujú mýtu obete a E. Krekovičová mýtu plebejského národa.
Autori nenechali bokom ani viaceré známe osobnosti: Juraja Jánošíka (H. Hlôšková), Ľudovíta Štúra (D. Kodajová), Milana Rastislava Štefánika (P. Macho), Andreja Hlinku (D. Kováč), Jozefa Tisu (I. Kamenec), Gustáva Husáka (M. Barnovský), ale nezabudli ani na niektoré významné udalosti či etapy v dejinách Slovenska: Slovenské národné povstanie (I. Kamenec), Slovenská republika 1939 – 1945 (I. Kamenec) a obdobie budovania socializmu (M. Zavacká).
Mýtmi sú rovnako ako Slováci – ak nie ešte väčšmi –zaplavené aj iné národy. Naši autori sa ich veľmi nedotýkali. Ale pozornosť by si zaslúžili aj niektoré ďalšie naše mýty, na ktoré sa nedostalo, napr. mýtus o potrebe „čistého“ jazyka. Mýty vznikajú neustále, dalo by sa povedať, že sú „večné“. To však, pravdaže, neznamená, ako uzatvára aj epilóg knihy, že sa s touto mýtickou večnosťou musíme zmieriť. A ani sa nezmierujeme. Svedčí o tom aj publikácia Mýty naše slovenské, ktorá veľmi vhodným spôsobom – síce nekompromisne, ale nie nemilosrdne – približuje reálnu podobu oných veľkých postáv a príbehov, sprevádzajúcich nás v živote.
Slavomír Ondrejovič
