Vyhľadávanie
„Na hroby nie je kniha hororových poviedok, ale editorom a vydavateľom koncipovaný súbor príbehov z teoreticky i prakticky všadeprítomnej hranice bytia/nebytia.“
Na obálke knižky Na hroby (Hydra, 2014, zost. Mark E. Pocha) nájdeme dvojicu spresňujúcich podnadpisov. Prvý, žánrový, oznamuje: sci-fi , horror, fantasy. Druhý, tematický, špecifi kuje: Poviedky o živote, smrti a krehkej hranici, ktorá ich rozdeľuje. Zbierka je označená na môj vkus príliš jasne, takže ju vnímam ako „označkovanú“. Ide však zároveň o umelecké gesto popkultúry, efektne a podmanivo zdôraznené obálkou a vnútornými ilustráciami Martina Cuca Luciaka. Áno, tento artefakt má „šmrnc“. Keďže upútal, vypravme sa dovnútra za obsahom.
V úvode editor odporúča nočný cintorín ako ideálne miesto na čítanie publikácie. Alebo žeby predsa nie celkom? Prečítajte, posúďte. Nasleduje desať poviedok. Šesť českých, štyri slovenské. Písané v rodných jazykoch. Okrem editora reprezentujú literatúru východnejšej z krajín kmeňové autorky vydavateľstva Hydra Katarína Soyka a Lenona Štiblaríková. Prozaik Janko Iša sa v minulom roku zúčastnil aj splatterového projektu, z ktorého vznikla antológia Kniha bolesti. Jeho krátky útvar s názvom Manifest a témou predzvesti zničujúco obrodnej skazy Zeme pôsobí useknuto a príliš transparentne. Iša je talentovaný epik, v Knihe bolesti ukázal, že mu viac vyhovujú dlhšie útvary s rozvinutejšou dejovou líniou. Poviedka Lenony Štiblaríkovej Mladuchy na zabitie čitateľov zavedie na ostrov Fortaleza, kde milionár Walter zhromaždil kandidátky na svadbu. Podľa pravidiel konkurzu súťažia o ruku vyvoleného na život a na smrť. Dej prózy Marka E. Pochu Strážcovia galaxie nám rozprávač približuje počas skoku z osemdesiateho piateho poschodia mrakodrapu na Manhattane. Protagonista je presvedčený, že sa mu nič nestane, pretože ho tak ako v detstve chránia kozmickí komiksoví superhrdinovia. V ústrety blížiacemu sa chodníku opakuje riekanku: „Hrdinom staň sa dnes, nech ťa na rukách nesú. Kým vesmír hlboký je a planéty guľaté sú.“ Text Kataríny Soyky (Freska) sa odohráva v zrúcanine, ktorú istý podnikavec nechá prebudovať na hotel so strašidelným imidžom. Počas rekonštrukcie v podzemných priestoroch, určených na prevádzku herne v červeno-čiernych farbách, objaví obraz so zvláštnym variantom motívu Poslednej večere. Postavy diela ovláda strach a „muž s očami, ktoré vás vťahujú do seba a nepustia, nech sa pohnete kamkoľvek.“
Áno, osvedčená klasika funguje pôsobivo a príjemne mrazivým spôsobom. Poviedky českých autorov ponúkajú boj démonov v rozmanitých svetoch (H. Veselá – Máme to v krvi), kontakt so žiarením sondy mimozemšťanov, spôsobujúcim u všetkých pozemšťaniek potrat v štvrtom mesiaci tehotenstva (J. Kotouč – Ex Luna, Annihilatio) či osud chlapíka, ktorý vďaka schopnostiam brata-alkoholika prežije vlastnú smrť a prepísaný na veľkokapacitný čip sa ocitne v poloorganickom tele švába (P. Slováková – Trochu jiná smrt).
V záverečnej svižnej eseji Prechádzka medzi náhrobnými kameňmi Dušan D. Fabian s noblesou osvetľuje zákutia temného žánra v histórii svetovej i slovenskej literatúry. Venuje sa predovšetkým jeho koreňom, novší vývoj po roku 1950 spomína skôr všeobecne. Napokon, informácie o súčasných autoroch sa dajú nájsť na internete. A pokiaľ ide o dejiny nedávnej slovenskej literatúry – autor, jeden z najvýraznejších talentov hororovej prózy na prelome tisícročí, predsa nebude písať o sebe. Škoda, že neprispel aj ako beletrista. Jeho text by knižke prospel.
Avšak pozor na presilu temných označení! Prvý z podnadpisov i vyššie stručné zmienky o dielach antológie naznačujú, že jednou zo stratégií publikácie je úsilie o prelínanie a kombináciu žánrov. Na hroby nie je kniha hororových poviedok, ale editorom a vydavateľom koncipovaný súbor príbehov z teoreticky i prakticky všadeprítomnej hranice bytia/nebytia. „Gesto značky“ na obálke nesie a napĺňa i myšlienku zámeru. Aj napriek čiastkovým výhradám voči jednotlivým textom považujem projekt za zvládnutý a vydarený.
