Vyhľadávanie
Prekladateľka a slovakistka Mónica Sanchéz Presa predstavila zaujímavú publikáciu, v ktorej mapuje cesty slovenskej literatúry v Španielsku od začiatku 20. storočia po súčasnosť. Ide o zaujímavý počin, pretože španielska a najmä hispanoamerická literatúra nie je pre slovenského čitateľa celkom neznáma, kontakt s našou literatúrou je však pre Španielov napriek mnohým snahám ešte stále veľmi obmedzený. Autorka nám tak umožňuje nahliadnuť do recepcie prekladov slovenských umeleckých textov v Španielsku a prispieť k diskusii o ďalších možnostiach šírenia našej literatúry v zahraničí.
Hneď v úvodných kapitolách Sanchéz Presa identifikuje viacero problémov (geografickú vzdialenosť, obmedzené politické a kultúrne vzťahy medzi Španielskom a Československom či predstavu o nepotrebnosti prekladu z tzv. malých literatúr), ktoré v minulosti viedli k tomu, že história prekladu a recepcie slovenskej umeleckej literatúry siaha až do prvej polovice minulého storočia. Jej rozvoj nastal krátko po tom, ako Španielsko a Československo nadviazalo diplomatické styky. K nadväzovaniu literárnych kontaktov medzi Slovenskom a Španielskom vo veľkej miere prispel slovenský lektorát v Madride zriadený na Univerzite Complutense a rovnako aj snahy vynikajúcich slovenských prekladateľov a španielskych slovakistov (Salustio Alvarado, Renáta Bojničanová, Alejandro Hermida de Blas, Bohdan Ulašin a i.), vďaka čomu podľa Mónicy Sanchéz Presa v súčasnosti evidujeme v Španielsku viac ako 30 vydaných knižných titulov našich autorov a niekoľko časopiseckých textov. Zaujímavý je najmä bilingválny preklad novely Rysavá jalovica M. Kukučína, ktorý pre španielskych študentov slovakistiky pripravila R. Bojničanová a S. Alvarado. Snahy prekladateľov a podpora slovenských kultúrnych inštitúcií však do intenzívnejšieho a systematického záujmu o slovenskú literatúru nevyvrcholili a po ukončení činnosti lektorátu v Madride je záujem o slovenskú literatúru zo strany španielskych vydavateľov minimálny.
Spomedzi prekladaných autorov ma zaujal výber, ktorý sa prekladatelia rozhodli predstaviť španielskemu čitateľovi. Popri mnohých reprezentatívnych básnikoch našej literatúry, ktorých výber z poézie vyšiel v Španielsku časopisecky (Rúfus, Stacho, Válek, Strážay a i.), súčasnú poéziu z mladšej generácie zastupuje len K. Kucbelová a P. Bilý, ktorých básne vyšli v krajine knižne. Okrem toho súčasnú slovenskú poéziu – azda nie veľmi šťastne – reprezentujú najmä časopisecké výbery z tvorby J. Zambora a M. Richtera. Neviem, podľa akého kritéria prekladatelia postupovali, ale myslím, že by bolo vhodnejšie preložiť básne autorov, ktorých poézia nachádza väčší ohlas v slovenskej literárnej kritike a u čitateľov. Z prózy okrem starších prekladov z nemčiny (L. Mňačko), Sanchéz Presa spomína preklady J. Jesenského, P. Dobšinského, P. Pišťanka a R. Slobodu. Súčasnú slovenskú prózu reprezentuje kniha M. Vadasa Útek a J. Beňovej Plán odprevádzania, ktorý sa podľa autorky publikácie stretol s priaznivým ohlasom u španielskej literárnej kritiky (s. 67).
V snahe o prezentáciu slovenskej literatúry v inej krajine môže byť jedným z rozhodujúcich faktorov úspech určitého textu inde v zahraničí. V súčasnosti vidíme, že tvorba mnohých našich autorov sa stretá vo svete s pozitívnymi reakciami, čoho dôsledkom je opakovaný záujem zahraničných vydavateľstiev o ich texty. Preto je podľa mňa potrebné venovať prekladateľskú pozornosť práve tvorbe týchto autorov.
Mónica Sanchéz Presa: Slovenská literatúra v Španielsku
Bratislava: Anapress, 2020
