Vyhľadávanie
Martin Kočiš: Nadir
Bratislava: OZ Vlna / Drewo a srd, 2020
Ak nechceme, aby inštitucionálna kritika zostala izolovaná a paralyzovaná ako čosi, čo vzniklo na poli umenia a zostáva obmedzené jeho pravidlami, musí sa ďalej meniť a vyvíjať paralelne s meniacou sa spoločnosťou a, čo je najdôležitejšie, spojiť sa s inými podobami kritiky ako v rámci, tak aj mimo umeleckého poľa, a to bez ohľadu na to, či tie kritiky vznikali ako reakcia na existujúcu situáciu, alebo naopak, boli faktormi, ktoré ju formovali.
Gerald Raunig (2006)
Druhá zbierka poézie Martina Kočiša Nadir vychádza šesť rokov po autorovom debute txt.txt. Poetologicky stavia na apropriácii a nápodobe a čiastkovo aj na rôznych podobách prestupov medzi médiami.
Kompozične pozostáva z venovania, úvodných mott (od Rolanda Barthesa, Erika Jakuba Grocha a Michela Houellebecqa), dvoch prológov, rozsiahlej prvej časti s názvom Výskumy / Definície & expedície a kratšieho oddielu Syndrome: Bureaucratic. Najrozsiahlejšia textová plocha skúma vedeckým inštrumentáriom, privlastneným z geológie, antropológie, ekológie a pod., sociologické a psychologické aspekty literárnej tvorby a prevádzky. Tieto básnické výskumy sú v mnohom výstižné a vďaka prestupovaniu do fantazijných a sci-fi rovín a tvrdohlavému trvaniu na kvetnatom vysokom vedeckom štýle svojím vyznením balansujú na hrane medzi empatiou a ironickým odstupom. Časť zbierky sa so satirickým zacielením zameriava aj na prevádzku lokálnych bášt byrokracie.
Inštitucionálna kritika
Motivicky Kočišovo písanie vychádza zo zhluku inšpiračných zdrojov, ktoré dotujú rôzne podoby nekonvenčného písania, v Nadire však na najväčšom priestore nadväzuje na tú podobu inštitucionálnej kritiky, ktorú do kontextu našej poézie najvýraznejšie vnášal v deväťdesiatych rokoch Peter Macsovszky, teda na kritiku smerujúcu dovnútra literárneho poľa. Inštitucionálna kritika je najväčšmi doma vo výtvarnom umení, za ambíciu si kladie pokúšať sa naštrbiť nereflektované hierarchie a usilovať sa vytvoriť istú formu paradigmatického zlomu. Z medzinárodného hľadiska sa dnes hovorí o jej tretej vlne – tá má rozvíjať produktívne aspekty prvej (dištancovanie sa od inštitúcií – múzeí, akadémií, publikačných priestorov a pod.) a druhej vlny (nemožnosť neparticipovať na inštitucionalizácii).
Inštitucionálna kritika má dnes podľa Geralda Rauniga (2006) kombinovať prvky prvej a druhej vlny, byť teda radikálnou spoločenskou kritikou, ktorá si uvedomuje svoje fungovanie v rámci inštitúcií a ako inštitúcie, no napriek tomu nerezignuje na radikálne gesto. Jej dôležitým momentom je prepojenie s inými podobami kritiky, predovšetkým s kritikou, ktorá presahuje samotné pole, z ktorého vychádza, prestupuje hranice narcistického zaujatia bezprostredným okolím a napája sa na ďalšie radikálne kritiky – antropocentrizmu, kapitalizmu a pod.
Radikálna poézia dnes
Zatiaľ čo v prvej dekáde po nežnej revolúcii bolo pre to, aby sa literárne pole na Slovensku vymanilo z paralyzujúcej závislosti na ideologicky silne dotovaných inštitúciách (ako pohrobkoch štátneho socializmu, tak aj produktov mečiarizmu), produktívne rozvíjať postupy typické pre prvú vlnu inštitucionálnej kritiky, dnes takéto gesto pôsobí značne obmedzene a samoúčelne. A kým radikálna poézia tých, ktorí do literatúry vstupovali v rokoch deväťdesiatych, reaguje na zmenenú situáciu v literárnom poli a na internacionalizáciu nášho kultúrneho priestoru (výrazne napríklad v zbierkach ako <-abc-> (2018) Nóry Ružičkovej a Marianny Mlynárčikovej alebo Santa Panica (2014) Petra Macsovszkého), tvorba Martina Kočiša aj napriek sympatickej snahe o vzdor a zužitkovanie podnetov nekonvenčného písania je dnes do veľkej miery týmto spôsobom anachronická.
Nadir – pozorovať túto cestu ďalej?
Čiastočne je však únava z textov Nadiru aj záležitosť miery – ak by bol motív tvorby a jej fungovania v personálnych a inštitucionálnych súradniciach rozpracovaný koncíznejšie, rušenie hranice medzi literárnou vedou a poéziou, ktoré pertraktuje a ktoré má svoje čará, by mohlo byť podnetné. Podobne by sa výraznejšie dala interpretovať kompozícia a úpony, ktorými básne vrastajú napríklad do filmových odkazov (úvodný cyklus titulnej časti). Nedá sa však tvrdiť, že by textom celkom chýbal presah – to rozhodne nie, akurát zostávajú zväčša na polceste k zmyselneniu a majú sklon ponárať sa do maniery.
To dnes však ani zďaleka nie je problémom len Kočišovho písania – na rozdiel od neho však väčšina (takejto) produkcie nachádza u kritiky a čitateľskej obce akési automatické požehnanie vďaka tomu, že do centra kladie rôznymi bôľmi zmietaný lyrický subjekt. V odmietnutí tejto automatickej legitimizácie poézie ako arteterapie a citového výronu je v našom kontexte Kočišova tvorba radikálna a rozhodne bude zaujímavé sledovať jej ďalší vývin, ktorým azda prekročí vlastné obmedzenia.
Mgr. Ivana Hostová, PhD. (1983)
Literárna vedkyňa, VŠ pedagogička a umelecká prekladateľka. Venuje sa reflexii prekladovej i domácej poézie.
