Vyhľadávanie
Bratislava, Ikar 2011
Preklad Lucia Virostková
O knihách sa často vraví, že dokážu tvoriť svety svojho druhu. Snáď stačí len vedieť umne ich poskladať, odkryť ich formujúce princípy. Keby sme sa pokúsili predstaviť si svet, určujúce kontúry sveta tohto rozprávania o „veľkej svetovej politike“, vstupovali by sme do priestoru, kde takmer bezhranične dominuje, takmer z každého miesta vyžaruje „vôľa k moci“, potreba mať moc. Strácať ju, znamená strácať i ochranu pred atakmi ostatných, čakajúcich viac-menej len na príležitosť, vhodný čas uchmatnúť si čosi z nášho koláča, znamená to, stávať sa slabým, a tu sú slabí pohlcovaní, pozvoľne vyciciavaní, požieraní mocnými. A kto by chcel byť slabým? Z týchto dôvodov tento svet nemôže byť bez moci, je v ňom vlastne pre všetkých nevyhnutná, je cieľom, ktorému treba podriaďovať svoje kroky, cieľom, čo ich i, takpovediac, posväcuje. Tieto myšlienky ukrývajú, privádzajú k ďalšej – akoby sa potreba moci rodila zo strachu, z obavy pred druhými, pretože o nich naisto vieme, že v podstate si nás chcú úplne podriadiť, ak nie zničiť, bez pardonu z mapy sveta vymazať.Som náchylný veriť predstavenému, bludnému kolobehu moci (inak nazývanému aj politika. Vieme vlastne, že tak funguje.)
Autor, náš „sprievodca“ týmto nemilým svetom, okrem iného významný americký politológ, najmä však strategický prognostik a analytik nám ho predostiera (tým rovnako i utvára) predovšetkým z perspektívy a potrieb najmocnejšieho aktéra prastarej hry o čo možno najväčšie sústo. Ako iste tušíme, sú ním Spojené štáty – jediný súčasný, celosvetový hegemón, politické a ekonomické, avšak „nezamýšľané impérium“. Sledujeme svet vo vzťahu k nim - centra, z ktorého náš „sprievodca“ vychádza, aby sa napokon k nemu vždy vrátil. (Orientácia knihy na amerického čitateľa je zrejmá, a tak mi miestami unikal význam tohto prekladu pre slovenského čitateľa.) V rade geopolitických analýz a prognóz jednotlivých regiónov sveta tak môžeme sledovať rozvíjanie, konkrétne špecifikácie prvoradého (národno-strategického) záujmu knihy: Nedovoliť ostatným aktérom hry zaujať pozíciu najmocnejšieho. Najúčinnejším spôsobom, ako to dosiahnuť, má byť stratégia vytvárania a udržovania tzv. „mocenskej rovnováhy“, ktorá v skratke spočíva v podpore slabších, aby mohli tvoriť protiváhu silnejším, to však len preto, aby bránili silnejším ešte viac zosilnieť. Príliš mocní sú vždy i pre najmocnejšieho príliš nebezpeční, príliš mocní sú vlastne už nepriatelia.
Náš „sprievodca“ veľmi dobre chápe jednotiaci princíp vedenia a fungovania politiky, dokladá ho slovami jedného z predsedov vlády Británie z čias, keď bola ešte svetovým impériom (z nich mi tak trocha a vlastne doslovne behá mráz po chrbte): „Nemáme večných spojencov a nemáme ani trvalých nepriateľov. Naše záujmy sú večné a trvalé a o tieto záujmy sme povinní dbať.“
