Vyhľadávanie
Písanie o zdedenom sľube
Jacques Derrida: Naučiť sa konečne žiť. Rozhovor so Jeanom Birnbaumom
Bratislava, Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2005
Preklad Albert Marenčin
Útla knižočka prináša slovenskému čitateľovi posledný rozhovor známeho francúzskeho filozofa Jacqua Derridu so Jeanom Birnbaumom, ktorý uverejnil denník Le Monde v auguste 2004 niekoľko týždňov pred smrťou filozofa. Prvú časť knižky Nosiť smútok (Derrida ako dieťa) tvorí Birnbaumov predhovor k vlastnému rozhovoru, v ktorom sa venuje paralelám Derridových myšlienok a myšlienok nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Imre Kertésza v eseji Kaddiš. Druhá časť je Birnbaumovým Posledným rozhovorom so Jacquom Derridom.
„Je «žiť» niečo také, čomu sa možno vyučiť, čo sa možno naučiť?“, pýta sa Derrida. Odpovedá záporne: „Vonkoncom nie, ani zamak. Naučiť sa žiť, to by malo znamenať naučiť sa zomrieť, brať do úvahy smrteľnosť, aby sme ju akceptovali ako absolútnu (bez spásy, bez vzkriesenia a vykúpenia, tak pre seba samých ako pre druhých). Už od Platóna je to jeden z najstarších filozofických imperatívov: filozofovať znamená naučiť sa zomrieť. Verím v túto pravdu, no nepoddávam sa jej, čoraz menej sa jej podvoľujem. Nenaučil som sa akceptovať smrť“, hovorí Derrida niekoľko dní pred smrťou, o ktorej neodvratnosti dobre vedel, keďže bol chorý na rakovinu a jeho zdravotný stav sa prudko zhoršoval.
Rozhovor je stručným obzretím sa za Derridovou tvorbou, pričom sa problematika „vedenia žiť“ posudzuje aj v spojitosti s úvahami v jeho kultovej práci z roku 1993 Marxove prízraky. Hlási sa aj k spoločným postulátom, ktoré zdieľala jeho generácia filozofov od Lacana po Althussera cez Lévinasa, Foucaulta, Bartha, Deleuza, Blanchota, Lyotarda, Sarah Kofmannovú a ďalších, nemenovaných mysliteľov, spisovateľov, básnikov, filozofov či psychoanalytikov.
O živote hovorí vždy v úzkej spojitosti so smrťou, s druhým pólom tejto osudovej korelácie. Zdôrazňuje fenomén vernosti (k vlastným postojom, presvedčeniu, spôsobu existencie a uvažovania, písania) ako súčasti integrity vlastnej osobnosti: „Žiadať odo mňa, aby som sa vzdal toho, čo ma formovalo, čo som mal tak rád, čo bolo mojím zákonom, to je ako žiadať, aby som zomrel. V tejto vernosti je čosi ako sebazáchovný pud. Zriecť sa napríklad náročných formulácií, vyhýbať sa svojráznym zvratom, paradoxom či nadmiere protirečení len preto, že by to čitateľ nepochopil, no v skutočnosti skôr preto, lebo nejaký negramotný novinár, ktorý si nevie prečítať ani len titul knihy, sa nazdáva, že tak ako on ani čitateľ či poslucháč by to nepochopili... Pokladám to za nehanebnosť, akú nemožno akceptovať. Ani čo by odo mňa niekto chcel, aby som sa pred hlúposťou sklonil, poddal sa jej alebo na ňu zomrel“.
Jacques Derrida výrazne ovplyvnil myslenie 20. storočia vo filozofii, ale aj v politike, teológii či etike. Viaceré jeho texty spôsobili doslova revolúciu, svojimi vyhláseniami provokoval. Nebál sa búrať to, čo sa pokladalo za kánon. Vychádzal z myšlienkovej línie „antifilozofov“ vedúcej od Kierkegaarda k Wittgensteinovi, ktorí boli tvorcami nového spôsobu filozofického písania. Odmietol oficiálne myslenie pohybujúce sa v čiernobielych protikladoch, tieto antitézy vo svojich textoch zrušil, nijaký z významov ním objavených nezostal konečný.
V rozhovore Derrida apeluje aj na novú zodpovednosť Európy za zachovanie jej kultúrneho dedičstva, vyzýva k zjednoteniu Európy a Európanov proti politike americkej hegemónie a proti arabsko-islamskej teokracii bez osvietenstva. Venuje sa aj svojim ďalším konštantným témam: vzťahu k francúzskemu jazyku a židovstvu a ich významu v jeho živote a tvorbe. Opätovne upozorňuje na étos písania a nekompromisného, nepodplatiteľného myslenia, neschopného ústupkov, ktoré sa nedá zastrašiť verejnou mienkou, ani prinútiť, aby rôznorodú a bohatú, viacvýznamovú skutočnosť zjednodušovalo. Tak ako konštatuje Jean Birnbaum: Derrida vymyslel spôsob písania o prežívaní, ktorý je v súlade s neochvejnou vernosťou. Je to spôsob písania o zdedenom sľube, o chránenej stope a o zodpovednosti, ktorá nám bola zverená.
Treba dodať, že kvalitný preklad Alberta Marenčina vychádza čitateľovi v ústrety, aby mohol pochopiť Derridov štýl myslenia a oceniť jeho prínos pre kultivovanie životného postoja.
Michaela Geisbacherová
