Vyhľadávanie
Peter Jaroš – nedočítaný autor
Na základe doterajších kritík a fám o tvorbe Petra Jaroša zo 60. rokov si možno o ňom ako autorovi vytvoriť dve podobenstvá: Dobová literárna kritika, aby zakryla svoju krátkozrakosť, vymyslela príbeh o mladom mužovi, ktorý len čo sa dozvie, že v obchode sa objavili obleky z nových látok a nových strihov, okamžite si beží jeden kúpiť, a potom sa predvádza, ako mu padne. Po vyjdení Tisícročnej včely ho zmenila na príbeh o človeku formátu XXL, ktorý vošiel do obchodu s konfekciou bežných veľkostí, a tam si skúša a primeriava najrôznejšie obleky – supermoderné, ale aj hybianske kroje –, ale keďže sa mu nič nehodí – veľkosťou ani štýlom – znechutene z obchodobazára vychádza, až si napokon v Tisícročnej včele sám ušije oblek na svoju mieru aj vkus – dostatočne rozmerný aj podľa temperamentu pestrý, či možno až excentricky bizarný. Táto alegória isteže všeličo vystihuje, ale vnucuje predstavu, že P. J. = Tisícročná včela, a tým, čo bolo predtým, sa vlastne už netreba zaoberať. Ale možno ho vidieť aj v inom podobenstve: ako nahého morského raka, ktorý putuje po morskom dne, a aby zakryl svoju zraniteľnú nahotu a stal sa menej nápadným, obkladá svoje telo všetkým, čo cestou nájde – a to všetko, čo má na sebe “nahádzané”, teda nie je len dôkazom “chameleónstva”, ale aj svedectvom o jeho zraniteľnosti, ba aj o ceste, ktorou prešiel... Pravdaže, každé prirovnanie – ako nás upozorňuje už dávnodávny Aristoteles – vždy pokrivkáva za skutočnosťou, či ako hovoríme dnes: falzifikuje ju... No zdá sa mi, že táto tretia predstava, ktorú som si privolal pre túto príležitosť, je najakceptovateľnejšia (inak by som sa ju neodvážil vyrozprávať). Vidím na to dva dôvody: po prvé preto, že zodpovedá faktu, spočívajúcemu v tom, že P. J. ani v Tisícročnej včele, ani v tom, čo napísal po nej neprestal byť autorom zvedavým a neustále meniacim svoj rukopis; po druhé preto, že nás stavia pred nutnosť znovu si položiť otázku: ako to teda bolo s tým Jarošovým “experimentátorstvom” či “mechanickým preberaním západných mód”? Túto otázku nám vracia pred oči aj toto znovu- a spoluvydanie kníh Váhy (1966) a Putovanie k nehybnosti (1967). Aj keď dnešná bohatšia čitateľská skúsenosť s tzv. modernisticky experimentálnou (napr. s novým románom) aj s postmodernistickou prózou všeličo z “textovej príkrosti” týchto Jarošových diel už zjemnila a sprehľadnila, nemôžeme sa tváriť, že si ju v súvislosti s touto knihou nekladieme.
Dnes, keď som už dokončil kapitolu o próze 60. rokov do svojich dejín literatúry, by som vám mohol rozprávať o svojom zabávaní sa na tom, ako si vtedajšia kritika, ktorá mala oči zaslepené “epickou totalitou”, “komplexným obrazom človeka”, “spoločenskou realitou”, “osobnou skúsenosťou”, “životnou pravdepodobnosťou príbehu” atď. nevedela s po každej knihe iným Jarošom rady, ba ako nedokázala prečítať ani základný zmysel niektorých príbehov. No namiesto toho vám ponúknem niekoľko možností, ako možno Jaroša čítať aj inak, prospešnejšie, ba dokonca vari aj celkom “zrozumiteľne”.
*
V časti, ktorú mi z môjho uvažovania o “mladom Jarošovi” uverejnili v zborníku Život a dielo Petra Jaroša (2003), som sa snažil ukázať, že nosnou témou jeho próz zo 60. rokov bolo skúmanie príčin, prečo zlyhávajú pokusy súčasníka spoznať svoju autenticitu ako nevyhnutný predpoklad možnosti naplneného života. V dvoch novelách Váh Jaroš nezvažuje len vraždami poznačený život otca so životom jeho syna, ktorý sa nedokáže nijako brániť voči narastajúcemu odcudzovaniu sa manželky, permanentnú možnosť ohrozenia šťastného života detí zo strany vraždami poznačených detí a neustále ocitanie sa všetkých postáv v kritických stavoch náchylnosti ublížiť najbližšiemu človeku, ak sa neporozumenie a odcudzenie stávajú neznesiteľnými. Cez príbeh Rajnoka-Puchallu zvažuje a nastoľuje možnosti žitia človeka so zločinom a s pocitom viny, čo sa ukáže byť jednou z hlbinných tém čias (stačí ak si spomenieme na prózy D. Mitanu či L. Balleka). Chce nás ním vystríhať, že neochota priznať sa k takým závažným trestným činom, akým je vražda či zabitie (ale v pozadí je aj nevera!), odsudzuje takéhoto človeka na stupňujúcu sa úzkosť a jeho chorobná podozrievavosť si robí rukojemníkov a obete práve z najbližších. Groteskné zveličenie slúži autorovi na zviditeľnenie obludnosti takto “ontologizovaného” zla v nás, aby sme sa konečne zamysleli sami nad sebou a prestali sa alibisticky vyhovárať na životné/spoločenské okolnosti. Mysteriózny a utajený príbeh starého Puchallu je alegóriou o tom, že keďže postava pre svoj žitý materializmus nemá šancu na Dostojevským ponúknuté východisko cez priznanie viny a zmierenie sa s božskou aj svetskou autoritou, zostáva jej len alternatíva existencialistického zhnusenia zo seba samého, z ktorého môže byť “východiskom” len sebazničenie. Mátožná vražda/ samovražda ústrednej postavy (pričom sa nedozvieme, čo sa vlastne stalo!) je nielen fyzickou likvidáciou postavy, ale aj symbolickým zničením jej prízračného druhého vedomia (postava myslí cez “my”) a zúfalým rituálom sebazničenia spôsobu života, ktorý viedol k takémuto odcudzeniu sa postavy svojej ľudskej prirodzenosti.
Ale Jaroš, pravdaže, aj tu naháňa prinajmenšom troch zajacov naraz, ktorých sledovanie rozptyľuje a sústredenie sa na jedného odvádza pozornosť od tých ostatných. Veľmi dobre vedel, že svoju predstavu o zlobe egoizmu v človeku nemôže vyrozprávať ako názorné exemplum či pokojne poučujúce podobenstvo. Preto ho inscenoval ako mystérium odohrávajúce sa – metastázovite nezbadane – uprostred bežnej a navonok pokojnej súčasnosti. Nezvyklá rozprávačská perspektíva (v ktorej sa napríklad “ničnehovoriace” posledné stretnutie Ozerského s Puchallom musí(!) prerozprávať trikrát) nás môže mýliť až dovtedy, kým ju nezačneme od/čítavať ako signál nepriehľadnosti bežného, banálneho života a zároveň nemožnosti obsiahnuť ho textom. Ale to sa nám podarí až vtedy, ak pozorne prečítame rámcujúce epizódy s poštárom: v nich sa názorne predvádza, ako je táto zobrazovacia technika schopná zachytiť len vonkajšie detaily mechanicky sa opakujúceho diania, ale skutočný život – vnútorné ľudské drámy – zostávajú mimo zorného uhla. S tým, že by si niekto všimol toto humorné, priam parodické traktovanie poetiky “nového románu”, som sa dosiaľ nestretol. Problém je v tom, že Jaroš “nadužíva” tento zobrazovací postup protismerne: raz na už spomínané nadmerné evokovanie banality povrchu života; raz na groteskné zveličenie útrap vedomia, ktoré sa vydalo na cestu zrady svojej ľudskej prirodzenosti. V oboch prípadoch však ide o jemnú groteskovú iróniu voči vlastnému výrazu, na ktorú nie sú naše uši navyknuté. Jarošov “ťažkopádny” text sa totiž potuteľne u(vy)smieva nielen z nefunkčnosti pedantského opisu povrchu života, ale aj zo zlyhávania jeho/nášho (cez “myrozprávanie” v prvej časti nás do spoluúčasti na ňom zaťahuje!) voyeurskeho úsilia pristihnúť život a človeka “in flagranti”. Tu jednoducho s naivným “zážitkovo/realitným” čítaním nevystačíme – text nám v ňom zostane, ako to musel už vtedy konštatovať jeden z uznávanejších kritikov – prázdny. V našich zemepisných šírkach sa o takýchto “vnútrotelových” (autotelických) pohyboch textov takmer vôbec neuvažuje, hoci práve z nich sa rodí postmoderné poznanie o apriórnosti každého “diskurzu” (štýlu), a preto aj “nevhodnosti” – ako som to nazval – každého slova, aké si zvolíme, voči realite...
*
Vďaka konvencii “ideologického čítania” zostala priam neprečítaná skutočná téma Putovania k nehybnosti. Už autor záložky (a po ňom aj monografista V. Timura) nás navádzajú, aby sme príbeh “detektívneho romániku” Opojenie čiže Nagasenov kameň múdrosti, čítali ako jednoduchú alegóriu na dobu totality (doslova ako grimasu nad spoločenskými pomermi s vládou jednej strany, zaujímavým groteskno-parodujúcim obrazom reálnej absurdity). A takéto čítanie si vedelo nájsť aj svoju “potravu” (starý Nagaseno – manipulátor s ľuďmi, priam ÚV strany; slávnosť na jeho privítanie – paródia na dobové honosné privítania oficiálnych návštev atď.). Ale je to naozaj takáto krátkodychá paródia na pomery? To by predsa nebolo na mieru P. J., a navyše takéto lacné “vyrábanie antitotalitných zásluh” autorovi na cti nijako nepridá...
Aký iný zmysel môže mať príbeh o márnom úsilí dvojice mladých ľudí zmocniť sa “kameňa múdrosti”, ktorý sa napokon ukáže byť falošný, ba neexistujúci? Ja som si ho prečítal ako podobenstvo o stroskotaní falošných nádejí na existenciu “zázračnej múdrosti”, ktorá môže človeka doviesť k bohatstvu alebo bezproblémovému životu. Veď o čom inom hovoria záverečné slová DEDKA: Moment...! Napĺňa ma radosťou pomyslenie, že tí dvaja obišli tak naprázdno... Viete, chceli sa ľahko dostať k prameňom múdrosti, ak nie k múdrosti samej, ale vykopú zo zeme iba bezcenný balvan, lebo priateľova báseň už vyšla dávno tlačou a je všeobecne prístupná... (v tomto vydaní s. 269). Ak teda príbeh v niečom polemizuje s dobou, tak s jej ilúziou, že sa už našiel zaručený recept na to, ako urobiť celé ľudstvo definitívne šťastným! Všetky tie zámeny postáv, nové interpretácie predchádzajúcich udalostí, stále iné mená tých istých postáv atď., to nie je len detektívková prehnaná šaráda. Mieri sa nimi ďalej: poukazujú na postmodernou odkrytú iluzívnosť identity a neexistenciu metafyzických “prototextov”! Mieria teda do súčasnej všeobecne pociťovanej krízy identity a metafyzickej ontológie, či do ich vytrácania sa z nášho vedomia.
A skúsme si prvú časť druhej prózy (Ukrývanie potravy) prečítať nie ako “surrealistické” predvádzanie sa (kam nás zvádzal J. Števček), ale ako groteskne vyhrotenú polemiku s tým, ako si v živote i v tvorbe sami znemožňujeme zažiť “pokrm reality” (v láske žiarlivosťou, v umení prázdnymi a zbytočnými rituálmi). (Parodistické posmievanie zo súdobých literárnych “tiežexperimentov” by zaslúžilo osobité od/čítanie!) A druhú (Nie neutrálny pán Joynius) ako groteskne melancholický príbeh o tom, ako nás naša viera/ilúzia v možnosť ľahkého a jednorazového vojdenia do stavu blaženosti fakticky vrhá do “nehybnosti”, ktorá nie je ničím iným ako vzdaním sa reálneho života a smrťou. (Skúsme si, napríklad, dešifrovať iniciály postáv, ktoré v čakárni na blaženosť, posmeľujú postavu k radikálnemu a umelému riešeniu, a zistíte, že za nimi môžeme nájsť všetky vedúce osobnosti avantgardy: povedzme od Lenina cez Junga až po Mandeľštama...) V perspektíve takéhoto čítania “vymyslená” situácia o možnosti technologického ordinovania blaženosti sa nám vyjaví, ako groteskne vyhrotená polemika s avantúrnymi ilúziami novoveku... (Čo pravdaže nie je všetko, ale z toho, čo nebolo prečítané, to najhlavnejšie!) A text ako vrcholné dielo našej katastrofickej sci-fi, ktoré prevyšuje orwelovské “satirické bájky” v tom zmysle, že pokiaľ ony pranierujú len vonkajšie dôsledky totalitarizmu, Jarošovo rozprávanie identifikuje ich zdroje priamo v utopistických základoch civilizácie a vo vedomí jej “obetí”. Ba dá sa uvažovať ešte aj o tom, či P. J. neobohatil našu súčasnú (a možno aj svetovú?) literatúru o filozofickú mutáciu satirickej (voltairovskej) grotesky...
Prosím vás, prestaňme mladého Jaroša čítať len ako rozšafného rozprávača príbehov zo života (najmä toho vidieckeho) a začnime ho konečne vnímať aj ako hĺbavého intelektuála, ktorý sa nebojí polemizovať s ilúziami doby aj s našimi sebaprojekciami, a ktorý sa zamýšľal nad rizikami súčasnosti a našej ľahkovernosti omnoho hlbšie a zodpovednejšie, ako sme si to boli a stále sme ochotní pripustiť.
Viliam Marčok
