Vyhľadávanie
Agentúra Signum, Bratislava 2008
Peter Jaroš, jeden z najnotorickejších slovenských literárnych workoholikov vyskúšal v literatúre takmer všetko, čo sa naučil z klasiky, čo ho inšpirovalo v moderne, a čo v ňom vyprovokovala postmoderna. Produkoval poviedky, novely, romány, ale i „texty“, „metatexty“ a „hypertexty“. Kniha Samochod srdca je jubilejná – tridsiata, nerátajúc výbery, reedície a scenáre. Jej autor prežil s modernou slovenskou literatúrou všetky jej tvorivé peklá, skepsy, nádeje, sklamania, zdvihy i úpadky. V očiach jeho próz však nikdy nepohasla nezbedná zvedavosť, vždy – predtým, teraz i potom – pripravená vysmiať sa čomukoľvek, čo sa tvári priveľmi definitívne, a čo možno pre iných znamenalo neotrasiteľný fundament, na ktorom budú stáť budúce literárne svety. Nazvali ho aj fundamentalistom, ale treba popravde priznať, že jeho fundament je v čomsi úplne inom než v nejakých hoci aj tisícročných externostiach, aké síce neraz pre slovenskú literatúru objavoval, ale nikto ho nikdy neprichytil, ako na nich záslužne parazituje a živí sa kalóriami ich slávy. Jaroš vždy išiel ďalej alebo aspoň inde, ako bol. Bolo to také autentické, že to chvíľami vyzeralo, akoby nemal vlastný štýl a paberkoval medzi tým, čo sa ponúkalo. Ponúkalo sa toho veľa, veď v dvadsiatom storočí, a tobôž po ňom, štýly jednoducho prestali fungovať, no o to väčšmi sa vynárala potreba hľadať nové; Jarošova tvorivá osobnosť to vedela medzi prvými a preciťovala to so všetkými dôsledkami. V tom je totiž jej fundament, v tej obsesii hľadačstva, v tom nezastaviteľnom pohybe od seba k sebe prísnejšie ako by sa zdalo riadenom inštinktom talentu. Ak je literárna tvorba ešte stále aspoň ostrovom slobody, tak Jarošova osobnosť je takým ostrovom, i keď sa kdekomu môže zdať priveľmi nerobinsonovským, ba i umelo preľudneným. V Jarošovom písaní je toľko talentovanej prozatérskej skúseností, že naozaj nikomu neuškodí, ak sa do nej prinúti zahľadieť, započúvať, zahĺbiť.
Tento dosť dlhý úvod sa mi zdá potrebný najmä pre tých, čo nemajú takú ochotu. Veď komu by sa dnes chcelo... Najmä tým však treba pripomenúť, že transparentnosti, či už v téme alebo štýle, sú často užitočné len preto, že ukazujú neproduktívnosť cesty zvolenej spisovateľom. Jaroš si vo svojej najnovšej knihe zvolil takpovediac netransparentnú cestu. Jeho miniatúrne texty (je ich do päťdesiat) často ani nemajú tému, a keď ju majú, tak vôbec nie takú účelovú, aby hneď u čitateľa zabrala svojou jednoznačnosťou. I keď nemožno brať doslova sentenciu spisovateľa Q z poviedky Elipsa ironizovanú ním samým o „čírej štylistike, ani nie obsah, ani forma, a už vôbec nie ich jednota“, ktorý si dokonca to „táranie u niektorých literárnych kritikov dal patentovať“, predsa len nemožno nevidieť, že čosi také je v tejto knižke dosť podstatné, ak nie hlavné. Vskutku máme do činenia s textami s rozličným sujetom, s rôznymi témami, s variabilnými tvarmi. Vo všetkých sa však celkom určite stretneme s nádherne vymodelovanou vetou, prechádzajúcou v niektorých textoch až do veršov, dokonca rýmovaných, zbavenou zbytočných ornamentov a neplnovýznamov, so sujetmi rozvíjajúcimi sa prinajmenšom prekvapujúcim smerom, so subtílnou sémantikou, ktorá doslova popiera explicitné pravdy. Nezrozumiteľné, ale presne načrtnuté príbehové schémy, sledy drobných paradoxov, drsnosť výrazu prechádzajúca do poetických intimít, nijaká symbolika, nijaká alegória, nijaká viditeľnejšia etika či nebodaj moralita – to sú oporné alebo i neoporné body rozprávania, ktoré všeličo nastoľuje, všeličo zosmiešňuje a všeličo skladá a súčasne rozkladá. Výsledkom je však poetická plnosť, akási ezopovská spravodlivosť príbehu, hroboňovská naliehavosť či dobšinskovská prostota často znásobená uvoľnenou obraznosťou či prílišnou viazanosťou a plná nevnucujúcich sa drobných paradoxov. Veď o to asi týmto nenápadným textom ide predovšetkým: o poéziu založenú na pochopení, o ľudské porozumenie medzi brehmi lásky a smrti, o súzvuk krásy s pravdou, aký vlastne ani neexistuje, a ak, tak najmä v týchto Jarošových textoch.
Pri čítaní Jarošových textov si napríklad nevdojak uvedomujeme, aká prerastená je naša próza politikou. Ich prednosťou totiž je, že zo sujetov akokoľvek prešpikovaných politickými reáliami, vedia vycúdiť poéziu tvaru, ktorá je napokon pluralitne aluzívnou pravdou najnovšej Jarošovej knihy.
Alexander Halvoník
