„Texty / ako klobásy / slaninky / údeniny // enumerácie divných tvarov / a chutí // Texty také šťavnaté / a bezvýznamné“. Takto sa otvára zbierka Erika Šimšíka Čabajka a iné údeniny. Ale čo to znamená? Že sa neoplatí písať poéziu, ktorá sa nedá konzumovať, teda nemá svojho recipienta? Mali by byť básne dostupné v obchodoch rovnako, ako údeniny? Mali by visieť za verše na háku?
Ponor je tu hlboký – dobrý výkon autora, najmä ak prihliadneme na to, že na prvý pohľad sa texty javia ako prinajlepšom nezáväzná hra alebo milý nonsens. Vlastne sa autor o onen výraz „nonsens“ opiera, nezmyslom však nie je jeho básnenie-filozofovanie – to je iba komentárom v súčasnosti všadeprítomného nezmyslu. Svet sa nejakým spôsobom stal obrovskou pastvinou pre rôznych Koňoslavov.
Ako sa to stalo? Kde sme po ceste vytriasli zmysel? Pozrite sa na oddiel Colors of founded poems – obsahuje reprodukcie konceptuálnych umeleckých diel, ktorá sa samy o sebe zaoberajú otázkou semiotiky, teda znakového označovania výsekov reality. Šimšík mení tieto diela na ich rozpixelované, príliš priblížené verzie. Chápete? Ako keby ste vložili pod mikroskop niečo a zväčšovali to až dovtedy – snažiť sa objaviť podstatu tohto niečoho – , kým neuvidíte nič. Ani Rembrandtova Nočná hliadka vám totiž nebude dávať zmysel, keď sa postavíte tri centimetre od obrazu.
Analogicky, svet je čím ďalej, tým zložitejší, no my nestíhame – preto redukujeme. Vyberieme si výsek reality, vytrhneme ho z kontextu a všetky nepravidelnosti osekávame až dovtedy, kým nám neostane niečo určité, jasne a presne vymedziteľné a popísateľné. Inak by sa človek zbláznil – človek, ktorý sa spolieha na jazyk logiky a (nesprávne) predpokladá, že problémy sveta sú riešiteľné ako matematická rovnica, majú jeden výsledok (v krajnom prípade viac, ale) vždy s presne stanoviteľnou hodnotou.
A tak nám z úst vychádza len akési bľabotanie, neschopné opísať príliš rýchlo sa meniacu realitu. Je to automatika – povieme počítaču, aby skladal vety a ony sú po niekoľkých tisíckach výstupov síce stále gramaticky správne, ale nedávajú zmysel: „I yoke the stars to my bacon“.
Nie, akokoľvek je táto Čabajka dôležitá, pochutíte si na nej iba ak by ste ju čítali povrchne, v takom prípade sa však môže stať, že si – ako Nietzscheho Abgrund (priepasť) – pochutí aj ona na vás.
Matúš Mikšík
