Vyhľadávanie
Ak Ján Čomaj nazval svoju knihu Neskutočné príbehy (Matica slovenská 2013), zbystrite pozornosť! Kto pozná tvorbu tohto vynikajúceho spisovateľa literatúry faktu, tuší, že v titule čosi nesedí. Ján Čomaj hádam nikdy nenapísal niečo, čo si vymyslel. Preto i jeho „neskutočné príbehy“ majú korene v realite. Osudy, ktorých sa dotkol, sú absurdné, ťažko pochopiteľné, no stali sa.
Ján Čomaj ako autor miluje ľudské osudy. Jeho hrdinom je človek s príbehom, často aj krutým, tragickým. Píše o zlomových situáciách, životných zvratoch, osobných zlyhaniach i dramatických vyvrcholeniach. Ak by mu niekto vyčítal, že ho lákajú kruté príbehy, mohol by odpovedať slovami Jacka Londona: „Nie, príbehy nie sú kruté, ale život je krutý.“ Čomaj dramatický osud svojich hrdinov nevyrozpráva lacným perom bulvárneho novinára, ale aj bombastickú skutočnosť dokáže podať kultivovane so spoločenským dosahom. Veď čo iné povedať o príbehu kuklovského rodáka, básnika Andreja Žarnova, lekára, ktorého prekliatím sa stala poľská Katyň, lebo jej príbeh videl inakšie ako voľakedajšia ideológia. Podobne sa odohral aj nezmyselný proces s pracovníkmi na prvej modernej slovenskej všeobecnej encyklopédii na čele s mladým vedcom a sociológom Alexandrom Hirnerom. Ich žalobcom nebola pravda, skutočnosť, ale opäť ideológia. Na stránkach publikácie sa odvíjajú osudy režiséra a herca SND Jána Jamnického, novinára a reportéra Gavrila Gryzlova, herca SND Ivana Mistríka, horolezca Jozefa Justa a príbeh hroznej tatranskej víchrice z roku 2004.
Príbehy sú napísané šťavnatou rečou. Ponúkajú skutočnosti, ktoré sa skrývajú za ťažkou oponou suchých faktov. Ich hrdinovia majú svoje reálne hroby, no kniha je čosi ako večná sviečka, ktorá nám nedá na nich zabudnúť.
