Vyhľadávanie
Bratislava, Post Scriptum 2011
Preklad Mária Flochová
Nemožno s určitosťou povedať, prečo sú niektoré fiktívne svety tranzitívnejšie než iné, ani to, prečo niektoré príbehy mimotextovou realitou preniknú, a iné sa jej sotva dotknú. Svet textu nemusí byť nevyhnutne mimetickým zrkadlom skutočnosti, aby ho čitateľ dokázal uchopiť, aj preto sa čoraz viac fikčných svetov ocitá v amorfnom priestore bezčasu, kde sa však odohrávajú drámy prekvapujúco ľudské. Aj ich hrdinovia nahlodávajú vlastné vnútro, až sa zdá, akoby v ňom hľadali čosi ozajstné. Čo však, ak snaha dotknúť sa vo svojom vnútri niečoho živého ústi do bolesti?
Na podobné otázky sa pokúša nájsť odpoveď aj hlavný hrdina románu Neviditeľný francúzskeho prozaika Pascala Janovjaka. Ak na začiatku textu autor modeluje jeho život ako bezradné blúdenia v nepriateľskom priestore a čase, potom zlom, ktorým následne prechádza, možno vnímať ako očistenie sa od nutnosti fyzického bytia.Zároveň je však aj inkarnáciou emocionálnej podstaty hrdinu, odhalením nie práve najpriezračnejších „spodných prúdov duše“. Od chvíle ako Griffin nečakane nadobudne schopnosť zneviditeľnenia, začína sa bezvýhradne opájať mocou, ktorú so sebou tento status prináša. Znovu preciťovaná voľnosť a sloboda bytia súčasne prehlbujú jeho vnímanie, stávajú sa nástrojom scitlivenia zmyslov a od tých už nie je ďaleko k zákernostiam a slastiam, ktoré možno v danom stave vykonávať bez strachu z odhalenia a neželaných dôsledkov. Transformácia ľudskej bytosti na nestálu energetickú stopu je pre Janovjaka spôsob, ako poukázať na ambivalentnú sémantiku tela, ktoré v medziľudskej komunikácii pohlcuje svojou dominanciou osobnosť jednotlivca do takej miery, že až po jeho „prekročení“ možno rekonštruovať jeho individualitu v úplnosti. Aj hlavný hrdina nadobúda vedomie vlastnej hodnoty týmto spôsobom, i keď sú jeho činy spočiatku trochu krátkozraké – v stave nebytia sa oddáva erotickým dobrodružstvám, kráti si čas krádežami vzácnych umeleckých diel, s pomstychtivou rozkošou okupuje životy svojich nepriateľov. Transcen dentálna podoba jeho bytia má spočiatku pozitívny rámec, postupom času sa však jej význam negativizuje, napokon predstavuje iba (ďalší) prázdny priestor, (podobne ako odložená telesná schránka) pritesný na to, aby v ňom bolo možné zotrvať.
Je sympatické, že napriek exkluzívnosti témy autor nestavia presvedčivosť príbehu na lacnej efektnosti a násilnej dynamizácii deja, ale necháva ho plynúť pomalým lyrickým tempom, v ktorom sa slová menia na poetické obrazy (ženských tiel, prímorských krajín, životom poznačených tvárí). Realita vnímaná hrdinom sa estétsky vizualizuje najmä prostredníctvom impresií krásy, vyjadrenej intimitou (ženského) tela, ktoré je v tomto kontexte pre hrdinu zároveň výzvou i kacírskym pokušením. Výrazná estetizácia dejového plánu textu definuje aj jeho celkovú poetiku, ktorá je veľmi citlivá a jemná (miestami až subtílna), znásobená drobnokresbou exotických prostredí, do ktorých sa hrdina (vpletený do cudzích životov) presúva. To však neprekáža, naopak. Neviditeľný je dôkazom toho, že o vážnych veciach netreba hovoriť zbytočne nahlas, aj šepot postačí.
