Vyhľadávanie
Judith Hermann: Nič, len prízraky
Bratislava, Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov 2008
Preklad Monika Brečková
Tridsaťosemročná nemecká autorka debutovala roku 1998 knižkou Letný dom, neskôr a stretla sa s priaznivým ohlasom čitateľov aj literárnej kritiky.
Do jej druhej poviedkovej zbierky Nič, len prízraky (2003) literárni vedci zrejme vkladali priveľké (a hmlisté) očakávania, takže v odborných kruhoch bola miernym sklamaním. Čitateľská verejnosť však zaujala opačný postoj, knižka sa dočkala prekladov, vysokej predajnosti, sfilmovania – a následne i zaradenia do populárnej literatúry. Tak či onak v slovenskom preklade nájdete skvelý doslov Etely Farkašovej. poviedkach vystupujú: Island, Karlove Vary, Praha, Berlín, vidiecka benzínová pumpa v USA. Štúdie vzťahov, v ktorých stereotyp plynie na povrchu paradoxu; nepopierajú sa, ale prelínajú a nasvecujú jeden druhý.
Krikľavé býva iba naznačené, Hermannová sa nehanbí za cudnosť zámlk, ktoré vypomlčkujú (hypoteticky) rozsiahly príbeh.
Islandská poviedka je zamlčanou ságou, v ktorej nedopadnú sekery. Nemecká poviedka zamlčaným (ne)škandálom o (ne)prebratí muža v (ne)lesbickom vzťahu. Pražská oblúkom obchádza preintelektualizovaný kvas debát intelektuálov zo západu, húfne dobývajúcich zmienené mesto v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Karlovarská je štúdiou o krehkosti porcelánu, možno českého, možno čínskeho, zaodetého do nahoty miestnych prostitútok... so zamlčaným pozadím. Americká zmazáva úrovne „zvýznamňovania“ a nahrádza ich sledom záznamu všednomalebného prostredia, známeho z niektorého z amerických filmov v podobe zástavky medzi dvomi akčnými scénami. Ktorý detail detailu rozhodol o dôsledku, zrejme neusilujúcom o postavenie pointy, presne povedať nevieme. V každom prípade, dieťa je na svete...
Hermannová balansuje s krikľavými motívmi nad priepasťou modernistických klišé. Cestovanie, skepsa, beznádej, nerozhodnosť, dezilúzia ako pocity generácie, ktorá seba samu vníma ako stratenú už, samozrejme, skôr literárne, nakoľko priestor pre žité sa stratil v nánosoch ilúzií a lákavo ľahko spoznateľných kultúrnych kontextov. Spätne cez ne sa dopracúva len veľmi ťažko, hmatom po skrytých potenciách neuskutočnených ľúbostných románov a afér, lepkavo číhajúcich zárodkov škandálov, zraňujúcich pominutiach a láskavých návratoch k zabudnutiu a splynutiu. Stereotyp je napokon jediným východiskom a záchranou pred ničotou chaosu a blúdenia. Podstata uniká, napokon všetko sú (zdanlivo) iba módne prízraky...
„Zákerne“ ľahučko čitateľné poviedky, „ochudobnené“ o odpor textu, a preto aj o priazeň otitulovaných, zvyknutých vybičúvať zmysly otupené stovkami posudkov čítaním „navzdory“ v hľadaní literárnosti a ťaživých nadkontextov. Kvalita však nemusí ísť len proti prúdu. Hermannová jednoducho ponúka texty, ktoré „sadli“, sú úspešné a majú čo povedať každému, kto sa čo len trocha emočne uvoľní.
Miloš Ferko
