Vyhľadávanie
Nigérijská spisovateľka a publicistka Chimamanda Ngozi Adichie je u nás pomerne známa; v slovenskom preklade vyšli jej oceňované romány i feministické manifesty a v minulom roku vo vydavateľstve Absynt aj kniha poviedok To, čo máš okolo krku.
Poviedky boli v origináli publikované v roku 2009 a autorka v nich načrtáva celú paletu tém, ktoré neskôr rozvíja vo svojich románoch. Aj v krátkom formáte, akým poviedky sú, dokázala naplno predviesť svoje zručné spisovateľské umenie. Na niekoľkých stranách vykreslí pozadie príbehu a jej postavy sú také živé, až má čitateľ pocit, že ich dokonale pozná. Rozprávanie sa odvíja buď v prvej, druhej, alebo tretej osobe. Osudy jednotlivých hrdiniek prinášajú svedectvo o tom, že doba európskeho kolonizátorstva sa zďaleka neskončila. Len namiesto zeme uzurpujeme telá, mysle, príbehy, námety.
Protagonistkami sú africké ženy v rôznych fázach života a životných úlohách, ktoré to vôbec nemajú ľahké. Ani doma, ani keď vyletia z rodného hniezda. Vždy sú akoby na druhej koľaji, sú tie menej dôležité a o svoje miesto na slnku musia bojovať. Ako dcéry, ako sestry aj ako manželky. Obmedzujú ich tradície ešte z čias kmeňového života, pôvodné náboženstvo, i to nanútené kolonizátormi, obmedzuje ich „civilizovaná“ spoločnosť, ktorá zväčša vníma Afriku ako homogénny zaostalý kontinent a cieľ dovoleniek na safari.
O neľahkom postavení dcér a sestier sa dočítame napríklad hneď v prvej poviedke Cela číslo jeden, kde sa z mladíckych výtržností stáva priam organizovaný zločin v univerzitnom mestečku Nsukka. Nnamabia, brat protagonistky, okradne vlastnú rodinu a skončí vo väzení pod dohľadom skorumpovaných policajtov v hlavnom meste, kde „mohla polícia ... robiť to, pre čo je známa: zabíjať ľudí.“ (s. 19) A predsa preňho rodičia robia prvé-posledné a sestra naďalej zostáva v jeho tieni. Takisto ako bezmenná hrdinka poviedky Zajtrajšok je príliš ďaleko, ktorá odmalička počúva o bratovi ako nositeľovi rodinného priezviska a vo všetkom je až tá druhá či jednoducho posledná.
V úlohe manželky hrdinky predstavujú takisto len akýsi nástroj, výmenný tovar v dohodnutých zväzkoch, pomocnice do domácnosti. V Napodobenine si nigérijský podnikateľ odloží manželku s deťmi do USA, ale sám žije väčšinu roka v Nigérii. Svoju rodinu považuje skôr za istotu, investíciu, ďalšie z umeleckých diel do svojej zbierky. Novopečená manželka v Dohadzovačoch manželstva odchádza za manželom do USA, kde nielenže nie je všetko také, aké jej sľubovali, ale ešte sa musí aj vzdať vlastnej identity, aby zapadla, aby s manželom zbytočne nevytŕčali: musí sa zriecť mena, jazyka, ba aj variť musí po americky.
A keď sa ako samostatné ženy pustia do vlastnej kariéry, opäť ich brzdí rod či farba pleti. Azda najvypuklejšie to cítiť v poviedke Jumping Monkey Hill. V dovolenkovom rezorte pri Kapskom meste sa koná Dielňa pre afrických spisovateľov. Vedie ju biely Európan, obstarožný univerzitný pedagóg Edward a účastníci z rôznych kútov Afriky majú týždeň na napísanie poviedky. Pri hodnotení ich diel (a nielen vtedy) Edward predvádza typicky blahosklonný, povýšenecký prístup belocha: „... má rád skutočnú Afriku a nie Afriku, ktorej nanucujú západné predstavy.“ (s. 147) Ak autori nepíšu o vojnových traumách či kmeňovom živote, nie sú ich námety preňho dostatočne autentické. „Áno, je síce rok 2000, ale vari je typicky africké, že žena svojej rodine povie o svojej homosexuálnej orientácii?“ (s. 147) Ba nezaprie sa ani vo svojich kolonizátorských nárokoch na účastníčky „... Edward sa tak nikdy nepozeral na belošku, pretože k Ujunwe pociťuje túžbu, ale bez úcty.“ (s. 148)
No protagonistky poviedok sa búria, snažia sa vymaniť z predpísaných úloh. Utečú z toxického prostredia ako hrdinka poviedky To, čo máš okolo krku. Rozhodnú sa vrátiť do Nigérie ako odložená manželka z Napodobeniny. Vzdelávajú sa, posielajú do škôl svoje deti, hoci to nie vždy dopadne podľa ich predstáv, ako napríklad v záverečnej poviedke zbierky Zanovitá historička. Nwambga žije v osade, a keď po manželovej smrti stratí všetky práva na pozemky, pošle svojho syna do katolíckej školy – dúfa, že keď sa naučí belošský jazyk, zastane sa jej a dajú mu za pravdu, lebo hovorí po anglicky. Ako však syn absorbuje náboženské dogmy, stáva sa pápežskejším než pápež, karhá matku za nahotu, odmieta jesť jej jedlo, k nekresťanom sa zrazu správa, „akoby mali pravé kiahne“(s. 286). Až Nwambgina vnučka, vychovaná v „civilizovanej“ rodine, sa vracia k svojim koreňom a fascinovane ich študuje.
Zbierka To, čo máš okolo krku vo vypointovaných príbehoch ponúka pohľady na život Nigérijčanov, no predovšetkým Nigérijčaniek v Nigérii aj v USA, kam sa často vyberajú za lepším životom. Všetky si však nesú to neviditeľné čosi okolo krku, čo ich dusí, no zároveň spája s domovinou. Tradície, predsudky, neustály boj voči kolonizátorským nárokom na ich zem, telo, dušu. Vzdorujú však proti predstavám druhých, ktorí vraj lepšie vedia, čo by mali robiť, ako by mali žiť a rozmýšľať. A variť.
Autorka sa v poviedkach zamýšľa nad vzťahmi, výchovou, minulosťou, ale napríklad aj nad tým, čo znamená písanie a literatúra a či pre „pravé“ umenie treba trpieť. Neponúka idealizovaný pohľad na Nigériu, opisuje ju aj s neduhmi, ktoré ju trápia. Neskĺzava do moralizátorstva a poúčania, veľké myšlienky nám predkladá prostredníctvom príbehov a vnútorného prežívania postáv.
Chimamanda Ngozi Adichie: To, čo máš okolo krku
Preklad: Kristína Karabová
Absynt, Žilina 2023
