Žena z Marsu vás nabije energiou a nadšením

Lucia Lackovičová: Michaela Musilová – Žena z Marsu

Žilina: Artis Omnis, 2020

 

Kniha o slovenskej astrobiologičke je plná energie, nadšenia a pozitivity, spája popularizáciu vedy s inšpiratívnym osobným príbehom. Dá sa čítať ako biografia (hoci je písaná v prvej osobe, vyšla spod pera autorky Lucie Lackovičovej), ako motivačná literatúra či ako popularizačná kniha o výskume možností teraformovania iných planét (teda priblíženia podmienok inej planéty podmienkam na Zemi).

Michaelu spoznávame od detstva. Rodina sa často sťahovala po celom svete, Michaela chodila do škôl v rôznych krajinách a naučila sa vďaka tomu množstvo jazykov. A keď jedného dňa narazila na knihu s fotografiou sopky na obálke, pochopila, že sa chce venovať vede: skúmať vesmír a možnosti prežitia ľudí v ňom.

Odvtedy ide za svojím snom, pre ktorý je ochotná obetovať veľa. Študovala na prestížnej univerzite, pracovala v NASA, skúmala extrémofily, ktoré získala na expedíciách do naozaj extrémnych podmienok v Grónsku. Popritom zabehla maratón, odtancovala tanečné vystúpenie, odspievala koncert univerzitnej kapely. Cestuje po celom svete na konferencie, prednáša, nadväzuje kontakty, spoznáva krajiny. Pôsobí to ako nákladný život, ale na štúdium v zahraniční získavala prostriedky zo štipendií či programov charity, na cestách zasa využíva alternatívy autostopu a prespávanie na gauči.

Pre dosiahnutie cieľa tvrdo drie v škole aj na fyzicky náročných expedíciách, počas výskumu v laboratóriu, v ktorom občas trávi doslova celé dni, aj na simulovaných misiách na Mars, kde má vždy na starosti viacero projektov. Pri jej opisoch, ako veľakrát spala sotva pár hodín denne (ak vôbec), ako v rámci diéty niekoľko dní v kuse nejedla a potom dva dni trochu, ako prežívala v drsných podmienkach (napríklad, keď sa na jednej simulovanej misii na Mars hneď v prvý deň pokazil záchod), čitateľa prepadne podozrenie, či sama nie je extrémofil, teda organizmus, ktorý prežíva v extrémnych podmienkach nevhodných pre väčšinu ostatného života na Zemi.

V tomto plnom nasadení sa navyše zúčastňuje akcií, na ktorých motivuje mladých ľudí, radí im, ako sa zapájať do rôznych programov, a svojím príkladom inšpiruje dievčatá, ktoré by sa chceli venovať vede. No dovolím si tvrdiť, že jej energické tempo motivuje nielen mladých (zrazu sa inak pozerám na svoje večné prokrastinovanie a dávam si záväzok, že ho čo najviac okrešem).

Po dokončení doktorátu dostala rôzne lukratívne ponuky, jedna z nich prišla aj zo Slovenska a nakoniec sa rozhodla vrátiť domov. Práve časť o Slovensku má v inak veľmi pozitívnej knihe o ceste za splnením vesmírneho sna trpkú príchuť. Po tom, ako sa Michaele darí aj za cenu vlastného nepohodlia získavať prostriedky a možnosti všade vo svete, ju zrazu brzdilo typicky slovenské „nedá sa, nemáme, nevieme“, stala sa terčom konšpiračných bludov niektorých našich médií a objektom závisti niektorých akademikov. Navzdory tomu sa v tom období pričinila napríklad o začlenenie Slovenska do Európskej vesmírnej agentúry ESA či o skonštruovanie a vypustenie prvej slovenskej družice. Ale „zrazu sa nehľadí na to, kto má aký prínos a nezáleží na tom, aká je realita. (...) Spomínaní akademici síce družicu nerealizovali, ale mohli by ju realizovať. Síce sa dovtedy v začlenení SR do ESA výraznejšie neprofilovali, ale mohli by sa.“ (s. 314)

Túto kapitolu teda uzavrela a vybrala sa na ďalšiu simulovanú misiu na Mars, tentoraz na Havaji, ktorá sa však takmer vzápätí skončila. A tak sa zamestnala v miestom observatóriu a odvtedy v ňom už spustila program simulovaných misií nielen na Mars, ale aj na Mesiac.

Michaela Musilová vo svojom mladom veku ukazuje, čo všetko dokáže odhodlaný človek, ktorý sa nebojí. „Mám v sebe chuť vyhrávať a nechuť zlyhať, ale nikdy sa neprejavila tým, že by som bola ochotná ísť cez mŕtvoly. Iba ak cez mŕtvoly extrémofilov, ktorých som v živote zabila naozaj dosť...“ (s. 327)

Táto kniha vznikala v pohnutom roku 2020 z desiatok rozhovorov na diaľku medzi Luciou a Michaelou. Je natoľko čerstvá a aktuálna, že stihla reflektovať súčasnú situáciu a poodhaliť napríklad aj to, ako v tomto čase laboratóriá na celom svete spolupracujú, hoci inokedy si svoje výskumy a výsledky veľmi úzkostlivo strážia.

A hoci ide o biografiu, je napísaná zaujímavým spôsobom, dej sa neodvíja priamočiaro dopredu, prepája sa v rámci kapitol aj v tematických súvislostiach, nielen časových. Text bohato ilustrujú fotografie a na začiatku každej kapitoly sa nachádza odkaz na skladby, ktoré dopĺňajú opisované obdobie.

Žena z Marsu je veľmi povzbudivá a zaujímavá kniha. Pevne dúfam, že Michaela raz vydá aj sci-fi, ktoré plánuje napísať na základe svojich skúseností z misií a výskumov.