Vyhľadávanie
Jazyk je mu osudný...
Karol Chmel: O nástrojoch, náradí a iných veciach vypustených z ruky
Bratislava, Drewo a srd 2004
Karol Chmel si pre svoju štvrtú zbierku básní skutočne nemohol vymyslieť priliehavejší názov ako ten, ktorý si nakoniec zvolil. Jeho poézia je totiž naozaj o veciach, a predovšetkým básňach, až prirýchlo vypustených z ruky. Tie však ešte mohli niekoľko rokov zostať na dne básnikovho šuflíku. Chmel ako prekladateľ z poľštiny a južnoslovanských jazykov iste podlieha rôznym vplyvom a najrozličnejším poetikám, ale najsilnejší vplyv na jeho poéziu bezpochyby spravila domáca lektúra Mily Haugovej. Jeho básne sa tým jej podobajú ako vajce vajcu. Dalo by sa dokonca hovoriť o novej dekonštruktívnej škole poézie v rámci slovenskej literatúry ovplyvnenej dielom M. Haugovej (Chmel, Kucbelová a iní).
Vráťme sa však ku Chmelovi. Zbierku O nástrojoch, náradí a iných veciach vypustených z ruky by sme mohli charakterizovať slovami skratkovitosť, antimetaforickosť a paušálna torzovitosť. Chmelove básne síce majú všetky znaky postmodernej poetiky, ale neprinášajú nič inovatívne, sú skôr imitáciou ako originálom. S malým zveličením sa dá tvrdiť, že sú vlajkovou loďou slovenskej básnickej postmoderny. Hra na postindustriálneho kozmopolitného dandyho s vycibreným postštrukturalistickým vedomím sa čitateľovi rýchlo zunuje, ten hľadá niečo, čoho by sa mohol zachytiť, ale nenachádza nič, len čiastočne dekonštruované jazykové schémy, dnes už samotné veľmi schematické, a interpretačnú neurčitosť.
Tento postmoderný schematizmus, na Slovensku momentálne mimoriadne populárny, nedokáže Chmel prekročiť ani v tých niekoľkých básňach, ktoré majú skutočnú výpovednú hodnotu a akú-takú senzitívnosť (Unplugged, Po, Seppuku, Hodiny, roky, Koláž, roky, Svitania, roky, Nástroje). Niekoľko záverečných Chmelových poetických textov pripomína skôr krátke nedokončené skice, aforizmy a neveľmi vydarené haiku, než básne.
Z Chmelovej poézie necítiť prakticky nič. Žiadny pocit, žiadnu myšlienku, žiadny humor, žiadnu iróniu. Skrátka nič, o čom by sa dalo hovoriť. Iba vyprázdnený jazyk, emocionálnu a sémantickú čiernu dieru. Natíska sa nám otázka, či je to ešte vôbec poézia? A ak áno, o čom?
Aby sme neboli voči Chmelovi až príliš kritickí a nespravodliví, treba zdôrazniť, že jeho najnovšia zbierka básní predstavuje v súčasnej slovenskej produkcii nadpriemer. Pozitívne je iste aj to, že i jeho zásluhou sa na Slovensku formuje zaujímavý literárny fenomén – dekonštruktivistická poézia. Na záver si dovolíme Chmela parafrázovať a povedať: jazyk je mu osudný. Láme sa v uchu sveta.
Patrik Oriešek
