Recenzia
Katarína Vargová
30.11.2022

O psoch a spisovateľoch

Bolestivá strata blízkeho priateľa, dojemný vzťah s priveľkým psom či sarkastický pohľad na svet literatúry. Všetky emócie sa snúbia v brilantne napísanej knihe Priateľ americkej spisovateľky Sigrid Nunez. Kniha bola v roku 2018 ocenená prestížnou cenou National Book Award a zaslúžila si obrovské množstvo pozitívnych ohlasov kritiky. Intimita príbehu aj špecifický štýl autorky vám nedovolia knihu pustiť z rúk.

Spisovateľka a profesorka žije sama v malom byte s kontrolovaným nájmom v New Yorku. Jej najbližším priateľom je bezmenný Ty, tiež autor, ktorý má práve manželku číslo tri. Keď muž spácha samovraždu, manželka číslo tri jej chce darovať mužovho psa Apolóna. Hoci v byte zviera mať nemôže, z lásky a priateľstva k mužovi rozprávačka na živé dedičstvo pristane. Odvtedy sledujeme príbeh troch silných vzťahov rozprávačky – k stratenému priateľovi, k smútiacej nemeckej doge aj k písaniu ako takému.

„Môj prvý učiteľ kreatívneho písania svojim študentom hovorieval, že ak v živote môžu robiť niečo iné ako stať sa spisovateľom, mali by to robiť.“ (s. 15) Svet literátov a umenia komentuje autorka ironicky, s odstupom a príznačným subtílnym humorom. Zapamätateľná je scéna zo spomienkovej slávnosti na muža, kde všetci držia dekórum a nikto neplače. Ľudia neprišli spomínať a smútiť, ale zistiť klebety o troch manželkách a tajných frajerkách, získať kontakty, stretnúť starých známych. Pietna pamiatka sa nekoná. Rozprávačka odchádza, keď začnú neúprimne vyzvedať, na čom práve pracuje a či by nebola možná nejaká forma spolupráce. „Ak čítanie naozaj zvyšuje empatiu, ako sa nám stále opakuje, zdá sa, že písanie nás o ňu ochudobňuje.“ (s. 14)

A pritom je písanie práve to, čo ju s mužom spojilo. Zblížili sa, keď bola jeho študentkou kreatívneho písania. Kamarátstvo však pretrvalo aj po skončení školy, prekonalo milostné túžby, ktoré nevyšli, aj všetky manželstvá a partnerstvá, ktoré pred jej očami vznikali a zanikali. Čitateľ však počas celej knihy ostáva v neistote, či je vzťah veľkou nenaplnenou láskou alebo dôkazom, že priateľstvo medzi mužom a ženou naozaj existuje a môže byť aj viac ako ľúbostný cit. V niektorých chvíľach to nie je jasné ani hlavnej hrdinke. „A nechcem rozprávať o tebe. Náš vzťah bol trochu nezvyčajný, nie vždy ľahko pochopiteľný pre iných. ... Prestávka na priznanie, nie bez hanby: správa, že si sa zamiloval, ma vždy bolela a rovnako som nevedela potlačiť radosť vždy, keď som sa dozvedela, že sa s niekým rozchádzaš.“ (s. 16) Isté je len, že jeho smrť ju hlboko zasiahla.

Smrť sa nedá vysvetliť, konštatuje rozprávačka. Ani psovi ani človeku. V nepochopení a neuchopení náhlej smrti našťastie autorka neostáva sama. Manželka číslo tri jej daruje Apolóna. Z počiatočnej ignorácie až ľahostajnej prítomnosti sa rodí vzťah, ktorý jej postupne pomáha spamätať sa zo smrti. Akoby v psovi prežívalo čosi z neho, akoby na svete ostal niekto, kto jej môže stále rozumieť, kto ju zakryje prikrývkou, ktorú v spánku odhodila. Spoiler alert – pes v knihe neumrie.

Kniha nie je autobiografia, ale je tak živo a presne napísaná, akoby ňou bola. Z omylu nás vyvedú až posledné strany, keď spisovateľka vystúpi z roly postavy a my vidíme, že text sa snaží stále dokončiť. Sigrid Nunez vo svojom predposlednom románe ukázala silu vzťahov, ktoré sú vo svojej zložitosti krásne a dôležité. Jej úvahy o živote, písaní aj o psoch vo vás budú ešte dlho doznievať.

Sigrid Nunez: Priateľ

Preklad: Kamila Laudová

Bratislava: Inaque, 2022