O vymierajúcich veľrybároch a nehynúcej zvedavosti

Žena z Porto Pim

V roku 2019 vydal Portugalský inštitút preklad jediného diela talianskeho autora Antonia Tabucchiho, ktoré napísal po portugalsky, snového sprievodcu po Lisabone Requiem. V tomto čase nám prináša ďalšie jeho dielo, tentoraz preložené z taliančiny, ktoré sa však bytostne dotýka Portugalska, konkrétne Azorských ostrovov.

Antonio Tabucchi sa zamiloval do portugalčiny po prečítaní básne svetoznámeho lisabonského modernistu Fernanda Pessou a neskôr si Portugalsko zvolil za svoj druhý domov. K napísaniu knihy Žena z Porto Pim ho inšpirovalo obdobie, ktoré strávil na Azorských ostrovoch.

Hoci je súčasťou knihy mapa, autor hneď v úvode čitateľa varuje, že nejde o cestopisný denník. Krátke texty tejto útlej zbierky sú rozdelené do dvoch celkov: Stroskotania, vraky, cesty, diaľky a O veľrybách a veľrybároch. Tabucchiho príbehy v podstate nemožno označiť za poviedky v pravom zmysle slova, ide skôr o akési fragmenty príbehov a úvahy o ostrovoch, ktoré sa nachádzajú presne na polceste medzi Európou a Amerikou, žijú si svojím životom a patria k Portugalsku, ale predsa ležia mimo (hlásenie presného času v portugalskom rozhlase na kontinente vždy odznie s dodatkom: „Je presne trinásť hodín, dvanásť na Azoroch“).

Zbierku otvára autorov prológ, v ktorom vysvetľuje svoj sympatický prístup: „Základná slušnosť ma však núti varovať každého, kto azda očakáva, že v tejto útlej knižke nájde cestopisný denník, žáner, ktorý vyžaduje, aby si človek zapisoval za pochodu alebo mal pamäť odolnú voči predstavám meniacim naše spomienky, teda vlastnosti, o ktoré som sa z paradoxného zmyslu pre realitu prestal pokúšať.“ (s. 7) Namiesto toho nám ponúka napríklad Sen v podobe listu či Fragment príbehu, ktorý mu skrsol v mysli po vypočutí náhodného rozhovoru. Fragment preto, lebo sám netuší, ako sa príbeh začal ani ako sa skončí.

V ďalších textoch v časti o stroskotaniach sa dozvieme o cestovateľoch a bádateľoch, ktorí v rôznych dejinných obdobiach prichádzali na ostrovy, o lodiach, ktoré tam stroskotali, o tom, ako „prišli stroskotania do módy“ a ako „dobrodružstvá výstredných bohatých cestovateľov“ (s. 31) plnili stránky novín a časopisov. Dočítame sa tu aj o kaviarni na ostrove Faial, ktorá bola kedysi jedinečným miestom stretnutí veľrybárov, námorníkov i pasažierov lodí plaviacich sa Atlantikom, a v dobe pred internetom plnila funkciu poštovej adresy pre ľudí, čo dlho nepoložili nohu na pevninu. Dozvieme sa aj o významnom portugalskom básnikovi, rodákovi z Azorských ostrovov Anterovi de Quental. Autor stvárňuje jeho život ako príbeh imaginárnej postavy. Stačí mu na to šesť strán, no jeho štýl a poetika čitateľa strhne a nepustí až do prekvapivého záveru.

Od prvej strany, ba už od obálky, sú v textoch prítomné veľryby. No v druhej časti knihy sa Tabucchi venuje už takmer výhradne im. Tieto majestátne živočíchy sú dodnes súčasťou každodenného života tamojších obyvateľov. My ich vnímame najmä ako vzácne, chránené zvieratá, ale pre Azorčanov ešte v čase písania zbierky v osemdesiatych rokoch predstavovali zdroj príjmov z úlovku; dnes ich živia ako turistická atrakcia. Autorovi sa podarilo dostať na dva dni na veľrybársku loď a stať sa priamym svedkom lovu. Podujal sa na to zo zvedavosti alebo možno preto, ako sám vraví, že veľryby i veľrybári vymierajú.

Posledný text, podľa ktorého bola pomenovaná celá zbierka, Žena z Porto Pim, je poviedkový a nesie sa v duchu starých námorníckych príbehov: autor si ich vypočul od starého pána, ktorý každý večer spieva v krčme, a zapísal ich pre nás.

Tabucchi vzdal knihou poctu jedinečnému miestu, vytvoril akúsi pocitovú, filozofickú a občas veľmi realistickú mapu Azorských ostrov. Zaznačil do nej ľudí, dediny, myšlienky, smernice a obrazy, ku ktorým ho viedla zvedavosť. Tá je spolu s veľrybami ústredným motívom celej zbierky. A nielen autorova, ale i zvedavosť bádateľov a cestovateľov, či priam detské nadšenie z objavovania, aké prejaví pasažierka v texte, ktorého názov zasa vzbudí zvedavosť čitateľov: Malé modré veľryby na vychádzke okolo Azorských ostrovov.

Titulu dominujú precízne vystavané vety, autor neplytvá slovami. Stačí mu v krátkom odseku zaznamenať príhodu s taxikárom a čitateľ sa dozvie o otvorenej a skromnej náture miestnych všetko, čo potrebuje. Dojme nás vecným opisom vyplavenej veľryby, niekoľko dní zomierajúcej na pláži, a vzápätí nám ponúkne pohľad veľrybárov, pre ktorých je lov otázkou prežitia. Prekladateľka Lenka Cinková autorov svojský poetický jazyk opäť výborne vystihla v slovenčine.