Obrazy spomienok a predstáv

Základom tohto výberu sú teda Hughesove Listy k narodeninám, adresované Sylvii Plathovej, s ktorou mal sedemročné manželstvo, dcéru a syna. Sú v nej aj básne inšpirované jej denníkmi i básne vytvorené na základe autorových predstáv a spomienok v rôznych rokoch. „Od tvojej smrti uplynuli len dva mesiace / a ty si sa zrazu objavila, znovu na dosah. [...] Tvojou úlohou v tom sne bolo nevšímať si ma.“ (s. 100) Tragédia, ktorá postihla Teda a Sylviu, je stvárnená zahmlene, nejednoznačne, ale silne. Vo veršoch je veľa fiktívnych predstáv, ktoré sú vyjadrením túžby po čase predtým. „Všetci sa smejú. / [...] len my dvaja sa neusmievame.“ (s. 79) Príbeh Silvie a Teda vypovedajú epické motívy, chronologické spomienky. V knihe sú aj reálie rôznych miest, osobitne Londýna, a na ich základe si človek môže priam detailne predstaviť prostredie, v ktorom sa obe postavy príbehu pohybovali. Pritom ich životný príbeh (literárny a reálny) akosi nemožno oddeliť. Lexika prekladu (Peter Trizna) je famózna.

Obrazy v podstate každodenného sveta, priestoru sú viacnásobné a rôznostranne hĺbkové – striedajú sa detaily všetkého, čo človeka môže obklopovať (v meste, v prírode a osobitne v duši, v myslení), čo vie vnímať v čase prítomnom a čo vnímal v minulosti a zostalo mu to vo vedomí i v podvedomí. Postava Teda vo všetkom vidí ex post náznaky smrti, ktorá náhle nastúpila. Raz je to Londýn, raz je to Amerika. „Nič sa nezachovalo. Nikdy som sa tam nevrátil a ty si mŕtva. / No občas sa to vracia, [...] po celý ten čas, po tridsiatich rokoch...“ (s. 39) Ted sa rozpamätáva na prvé stretnutie so Sylviou. „Pamätám si tú myšlienku. Nie / tvoju tvár.“ (s. 9) Spomienky sú prepletené s úvahami – autor pracuje s predstavami, ktoré pred rokmi mohol mať, sú to pocity, vnemy, reálne objekty bežnej skutočnosti, do ktorých chce zakomponovať matný obraz Sylvie, sochu ženskej postavy. Autor používa 1. osobu singuláru, je akýmsi rozprávačom, ktorý sa prihovára spočiatku ešte „nejasnej“ postave. To mu umožňuje veľa vypovedať o svojich pocitoch a konaniach, o istej autobiografii. „Netušil som ani, / že som v konkurze / na hlavnú mužskú postavu v tvojej dráme, /“ (s. 12) A spomína na svoje rozpoloženie aj desať rokov po jej smrti. „Je to len príbeh. / Tvoj príbeh. Môj príbeh.“ (s. 14)

Výčitky lyrického hrdinu

Rozpamätávanie sa lyrického subjektu na partnerku je silné aj tým, že využíva drobnosti, detaily z ich spoločného súžitia. Rovnako ide o detaily vonkajšej a vnútornej charakteristiky partnerky. Objekt spomínania má problémy, ktoré autor stvárnil prostredníctvom množstva podobenstiev, metafor a symbolov: „a pod prívalmi stišujúcich sa nárekov / si nestratila zo zreteľa svoj cieľ.“ (s. 17) Predstavy tragédie prepája s realitou, reálie – veci ako svedkovia a „príčiny“ straty negatívne vplývajú na lyrického hrdinu, ktorý ich neustále analyzuje. Pracuje s úryvkami z denníkov lyrického objektu. „To boli slová, / ktoré si si zapísala do denníka po tom, čo si / sledovala oranžový západ slnka. Prišli za tebou, / keď som neprišiel ja.“ (s. 21) Vo všetkých textoch sú silné výčitky osamoteného lyrického hrdinu, kontrastujúce s chvíľami a časom príjemným. „Sedeli sme tam na schodoch vo svojich plátenkách / a boli sme šťastní.“ (s. 28) Spomína na „červenú čelenku s bielymi bodkami“, „ľahký sveter s krátkymi rukávmi“, „a ten hĺbavý pokoj.“ (s. 29)

On a ona sa míňajú

Epické časti textov – to je pohyb v čase, v priestore s konkrétnosťami, ktorými obaja žili, lyrické časti vyjadrujú pocity, predstavy i výčitky – a to je to základné v duši subjektu aj po rokoch straty tej, ku ktorej mal silný, ale súčasne aj „benevolentný“ vzťah, vyplývajúci azda z nepochopenia jemnosti a zraniteľnosti partnerkinej duše. On a ona sa míňajú – v čase, priestore a obaja majú z toho svoje vlastné a osobité výčitky a smútky. V spomienkach si premieta jej viacnásobný umelecký talent a objavuje to, čo si na partnerke v živote nevšimol, neuvedomil. Všetko v metaforách, náznakoch, ale pevne ukotvené v realite – to je na Hughesovej poézii obdivuhodné. „Nikdy si nebola / od Raja ďalej než na krok.“ (s. 31) Výčitky lyrického hrdinu, že spôsoboval psychické traumy, sú silné. „Oddelene / sme obaja mohli mať šancu na nejakú budúcnosť. [...] stali sme sa jeden druhému kolmi, / ktoré sa vzájomne prebodávali.“ (s. 34)

Lyrický hrdina si spomína, ako neskoro, postupne si všímal, uvedomoval, že s jeho partnerkou sa čosi deje (Portréty, s. 40). V básni Remisia (s. 43) prvý raz použil slovo „samovražda“. „No zlyhal som. Naše manželstvo zlyhalo.“ (s. 47) Hrdina si uvedomuje svoju vinu, že nedoprial partnerke jej slobodný rozvoj – v tvorbe. Odvtedy si začal podrobnejšie všímať ju, všetky jej činnosti a spomínal na ne v detailoch, aké si človek v aktuálnej časovej realite možno ani nevšimne. To takisto vypovedá o autorových fiktívnych listoch mŕtvej manželke, o jeho vzťahu, ktorý neprejavoval, keď to malo byť aktuálne. Preto tie výčitky po rokoch.

Autorovi sa jemnými obrazmi, náznakmi podarilo vykresliť postupné pribúdanie úzkosti, strachu až paranoje svojho lyrického objektu – ženy (už aj matky), umelkyne. „Tvoje písanie bolo aj tvojím strachom,[...] Naša nádej bola aj našou obavou.“ (s. 57) Väčšmi než trápenie objektu – ženy vyznieva trápenie subjektu – muža, a to aj po rokoch od jej smrti. „Čo z toho, čo ti môžem povedať o živote po smrti, / ešte sama nevieš?“ (s. 73) Myšlienky, reflexie, predstavy, minulosť i reálna skutočnosť predstavujú návrat do minulosti, k predkom (osobitne sa tu spomína otec) lyrického objektu. Je jasné, že autor odkazuje na učenie napríklad Junga, Fromma a iných. „Odišla si, vlasy rozžiarené ako svetlica – a skok / do priepasti.“ (s. 63) Pátra po genéze stavu, ktorý vedie k samovraždám či vraždám v histórii i v rodine. Pozorovanie jej príliš neprirodzeného stavu podáva nepriamo, v obrazoch, symboloch, metonymicky (Mesto, s. 98). Stvárňuje svoje pocity, napätia pod vplyvom iracionálnych postupov v činnostiach svojej ženy.

Spoveď bez sentimentality

Hughesove listy (básne) sa podobajú na litánie i modlitbu, prosenie o odpustenie, pochopenie všetkého negatívneho, čoho sa hoci len v náznakoch, nedopatrením, nevšímavosťou, nepochopením dopustil voči objektu svojho spolužitia – žene, matky ich dvoch detí. V textoch sú aj drastické obrazy, ktoré zjavne vyplývajú z nešťastia lyrického hrdinu. „To nie je vaša matka, ale jej telo. / Skočila z okna / a dopadla na to miesto.“ (s. 82) V zbierke je veľa smútku, nostalgie, ale ani stopa po sentimentalite. Básnik sa jednoducho potrebuje „vyspovedať“. V tomto slovenskom výbere je pozoruhodná rozsiahla báseň Posledný list. Je to najdlhšia báseň v knihe, v ktorej je okrem životného príbehu Teda a Sylvie predovšetkým psychológia oboch. Mnohé ich spájalo a mnohé rozdeľovalo. V básni sú zachytené posledné dva dni a noc, keď Sylvia Plathová zomrela. Do poslednej chvíle ju čakal, až sa mu v telefóne po noci ťažkých snov ozval hlas: „Vaša manželka je mŕtva.“ (s. 112)

Listy a výkriky – to sú „listy“ britského básnika Teda Hughesa (1930 – 1998) americkej spisovateľke a manželke Sylvii Plathovej (1932 – 1963) a jeho „výkriky“ po Sylviinej smrti, no i jej „výkriky“, ktoré on počas ich spoločného života „nepočul“.

Foto: Skalná ruža