Oranžová tráva - Ján Litvák

Ivanka pri Dunaji, F. R. & G. 2012

Ján Litvák je v našom kontexte známy ako autor bytostne spätý s  Indiou a  indickými inšpiráciami, ktoré organicky zahŕňa do svojej tvorby. Cestovné zápisky, postrehy zo života rastlín a zvierat, inkliná
cia k ekologickému mysleniu, to všetko sa zrkadlí v jeho knihách. Teraz máme v rukách novinku Oranžová tráva s prídomkom zbierka textov, čo určite nie je náhoda. Litvák totiž skĺbil poéziu a prózu, ale aj list, príbeh, zápisky, aforizmy, črty… V porovnaní s predchádzajúcimi dielami je Oranžová tráva ironickejšia, cynickejšia a rozhodne menej láskavá. Nájdeme tu viacero reflexií súčasného života v západnom svete. Témami sú chaos, explózia možností, konzum či banalita.

Poéziu v Oranžovej tráve môžeme rozdeliť na reflexívnu a aforistickú. Reflexívne básne sú dôsledne pointované, písané čiastočne voľným, čiastočne viazaným veršom. Ide o záznam intenzívneho jedinečného momentu: „Tak neomylne sa dvíha vietor. / Akoby vzdychol tymian. / Akoby som sa pozdvihol tým i ja. / Zakvitol tvoj kvet. / Prehovorilo niečo krásne. / Čokoľvek. / Belasý ľan zázrakov / sa rozvoňal.“ (Tymian)

V aforistických textoch sa autor stáva často pozorovateľom súčasnosti, jej kritikom. Lyrický subjekt takmer úplne mizne: „Tlieskajú im, keď idú špalierom, / A je to pohľad neveselý. / Bežnému človeku stačilo by toľko halierov, / Čo oni rozhádzali v celých.“ (Oni)

Prozaické texty tvoria zápisky z rôznych miest, nájdeme tu prírodné prostredie, mestské prostredie, prostredie médií, rodinné prostredie, pár spomienok z ciest a korešpondenciu. Opäť dominuje vykorenenosť rozprávača zo súčasného západného sveta, údiv nad absurdnosťami reality či redukovanie masakrálnej skutočnosti na niekoľko mediálnych fráz: „Kolegyni korektorke sa nepozdávajú rozdielne počty mŕtvych bohvieakého nešťastia v jednom článku, čo má vyjsť zajtra v novinách – raz ich je 37, raz 35. Zodvihne sa a ide za redaktorom, vraví: ,Idem sa opýtať, koľko chce mať tých mŕtvych.´

Autor svoje témy síce spracúva presvedčivo, chýba v nich však prenikavosť pohľadu, ktorú sme postrehli v jeho predchádzajúcich knihách. Hoci „oranžová“ je farba, ktorou na východe označujú vnútornú podstatu vecí, Litvák akoby sa práve tejto vnútornej podstate vyhýbal. Nevyhol sa však implicitnému moralizovaniu, a občas, bohužiaľ, povrchnosti. Predpokladám, že chcel vyhmatať povrchnosť a  banálnosť, na ktorú v  každodennosti narážame… Nie som si však istá, či je možné povrchne písať o povrchnosti bez toho, aby sa z textu vytratila hĺbka a naliehavosť. Je to škoda, pretože inak je Litvákova najnovšia zbierka textov dobrou knihou plnou presných, jadrných a briskných vyjadrení, originálnych slovných hračiek, prozaických „momentiek“, počas ktorých skutočne zastane čas, tak ako to sám autor spomína v jednom príbehu…