Vyhľadávanie
Virginia Woolfová: Orlando
Bratislava, Ikar 2005
Preklad: Alena Redlingerová
Fiktívny životopis Orlando patrí k najvýznamnejším prácam tejto svetoznámej anglickej spisovateľky, kritičky a feministickej mysliteľky moderny. Dielo sa stalo predlohou aj pre rovnomenný film, ktorý režisérsky uchopila Sally Potterová v roku 1992.
Dej životopisu je vtiahnutý do Woolfovej časopriestorovej siete, ktorej zámerom je vedomé pohrávanie sa s objektívnym časom. V rámci vlastných pravidiel tak vytvára priestor osobného, súkromného času Orlanda, ktorý charakterizuje neutíchajúci vnútorný monológ v Orlandovom fantazijnom svete. Reálny, objektívny čas sa prispôsobuje Orlandovmu subjektívnemu času, je mu podriadený a vo vzťahu k nemu menejhodnotný. Slúži vlastne len ako podnet a prostriedok na vyvolanie prúdu myšlienok a ich následné prehodnotenie, negáciu, ba až kritiku v satirickom hábe.
Na ilustráciu Woolfovej experimentovania s časom možno uviesť, že Orlando na svojej životnej púti kráča tri a pol storočiami a stále zostáva mladým šľachticom/šľachtičnou. A práve takéto „natiahnutie“ reálneho času umožňuje rozihrať autorkine rôznorodé úvahy ku každému storočiu osobitne – počínajúc šestnástym a končiac dvadsiatym – berúc si tak na paškál problematiku rozdielnosti pohlaví, postavení, rás... Autorka pritom využíva metaforu cudzieho, inakosti, odlišnosti, exotickosti, divokosti.
„On“, Orlando, „o jeho pohlaví nemohol nikto pochybovať, aj keď ho móda tých čias skôr zakrývala“, mladý, príťažlivý, bohatý šľachtic, oddávajúci sa spoločenským radovánkam a písaniu sa jedného dňa zobudí ako mladá, urodzená a krásna žena Orlando. „Orlando sa zmenil na ženu ... Ale inak ostal presne taký, ako predtým. Hoci zmena pohlavia ovplyvnila jeho budúcnosť, v ničom nezmenila jeho identitu.“ Zjednotenie, zlúčenie dvoch rozdielnych pohlaví do jedného tela autorke umožňuje nový, nadmieru zaujímavý uhol pohľadu na mužov a ženy, pretože Orlando začína nazerať na seba i okolitý svet z perspektívy oboch pohlaví. Vníma nezávideniahodné postavenie ženy vo vtedajšej anglickej spoločnosti, skúma otázku úlohy muža a ženy, v súvislosti s ich nerovnoprávnym postavením v spoločnosti (najmä z pohľadu ženy). „...budem môcť akurát nalievať čaj a pýtať sa pánov, ako ho majú radi. S cukrom? Prosíte si smotanu?“, uvedomuje si napríklad aj fakt, že ženám bolo odmietané vzdelanie, aby sa mužom nevysmiali. Do očí bijúci odkaz na neľahké postavenie žien nám ponúka aj situácia, keď sa Orlando-žena musí súdnou cestou domáhať svojich práv. „Boli proti nej vznesené tieto hlavné obvinenia: (1) že je mŕtva, a preto nemôže vlastniť nijaký majetok; (2) že je žena, čo v podstate znamená to isté“.
Demonštrovanie rozdielnosti v postavení a rase asi najvýraznejšie vidieť na Orlandovom spolunažívaní s Cigánmi. Orlando-žena, žila istý čas v spoločenstve Cigánov, až do času, kým sa rozdielnosť v ich vnímaní a cítení nestala priepastnou a ona musela odísť. „Postupne si aj ona začala uvedomovať, že sa od Cigánov odlišuje ... Spočiatku si to vysvetľovala tým, že ona pochádza zo starého civilizovaného národa, zatiaľ čo Cigáni sú zaostalí, takmer divosi.“ Neskôr ale dospela k poznaniu, že „...Cigáni považujú rodinu starú štyristo alebo päťsto rokov za veľmi úbohú. Ich rodiny mali najmenej dvetisíc až tritisíc rokov ... že nejestvuje nič vulgárnejšie ako túžba vlastniť stovky izieb, keď nám (Cigánom) patrí celá zem.“
Orlandov dvojpohlavný život v troch historických a kultúrnych epochách Británie využíva Woolfová aj na reflektovanie zmeny celkovej spoločenskej klímy, spôsobov správania a dobovej literatúry, ktoré následne podrobuje kritike v podobe satiry a ľahkej irónie.
Tento „dvojpohľad mužoženy“ (pre prípadné nedorozumenia: Orlando bol najskôr mužom, až potom ženou) čitateľovi ukazuje stav vecí v jeho neustálej premene, nepretržitom vývoji, v Orlandovom prúde vedomia, čím nám vlastne odhaľuje fakt, že nič nie je také, ako sa nám na prvý pohľad zdá. Všetko síce má svoj protiklad, ale ten je v prúde času len zdanlivý, nakoniec všetka rozdielnosť splynie do jedného celku, všetko, o čom sme si mysleli, že je také a také, sa v prchavosti času (časom, vplyvom času) stáva iné. V tomto duchu sa nesie aj záverečné vyvrcholenie celého príbehu, ktoré autorka zasadila do prítomnosti, v nej ožívajú všetky obrazy minulosti spájajúce sa a splývajúce do jedného v Orlandovej extáze.
Tu sa ale trochu poopravím, lebo pre Orlanda predsa len existuje niečo, čo sa síce taktiež mení, ale zároveň akoby ostáva to isté. Jeho/jej večný spoločník na púti džungľou času – osamotený dub. Dub je centrálnou témou vinúcou sa celým príbehom. Okrem úlohy spoločníka v Orlandovej samote je aj menovcom Orlandovej jedinej úspešnej básne, básne jeho života, či priam životnej básne, pretože dub ako jediný zdanlivo odoláva prúdu času („...narástol, spevnel a zhrčavel za ten dlhý čas..., ale ešte vždy bol pri sile“), bol, je a vždy bude na svojom mieste čakať na Orlanda, aby ho/ju prijal medzi svoje vekovité korene, aby opäť mohol/mohla v prchavej dočasnosti „cítiť pod sebou chrbtovú kosť zeme“. Na počiatku životného príbehu Orlando–muž ukojil svoju vášeň po samote medzi drevnatými údmi duba na jeho konci, o pár storočí neskôr, Orlando–žena sa vrhá do náruče jeho koreňov, aby v tom večnom okamihu „... pod sebou zacítila kosti stromu vybiehajúce na všetky strany ako rebrá z chrbtice“.
Okrem zážitku z čítania samého, lebo nielen dielo samé, ale aj výborný preklad ním naozaj sú, nás v knihe potešia aj zaujímavé a cenné predslovy Petra Ackroyda – autora mnohých kníh z beletrie a literatúry faktu a Margaret Reynoldsovej, spisovateľky a výskumnej pracovníčky na londýnskej univerzite, ako aj rovnako hodnotný doslov k slovenskému vydaniu – Svet ako umenie – od Mariána Andričíka.
Michaela Geisbacherová
