Recenzia
06.02.2008

Ostnatý raj - Laco Hanniker

Laco Hanniker

Ostnantý raj

Bratislava, Ikar 2007

Laco Hanniker svojimi doterajšími prózami potvrdzuje, ako profesionálna orientácia vplýva na umeleckú tvorbu spisovateľa. Hanniker je známy prokurátor, preto je pochopiteľné, že v svojom najnovšom diele,  románe Ostnatý raj čitateľa zavedie do nemenovanej slovenskej väznice s najťažším režimom a z viacerých uhlov odhaľuje temné štruktúry fungovania takzvaných nápravnovýchovných zariadení, kde však ešte nikdy nikoho nenapravili ani neprevychovali. Skôr naopak: „... ten, kto vychádza z basy, nikdy nie je lepší než ten, kto do nej vošiel (s. 32).“ Ono odhaľovanie, nasvecovanie problematiky a postupné zasväcovanie čitateľa je šokujúce, neobyčajne tvrdé, plné morbídností, zvráteností, deviácií a psychopatických výčinov; nenormálne sa stáva normálnym, väzenskou normou. Z pekla je napokon raj, v ktorom si niektorí doslova hovejú – za ostnatým drôtom je pre nich skutočný raj, sloboda vonku je peklom.

Mohli by sme očakávať, že naliehavá výpoveď Ostnatého raja bude v súlade s autorovu profesiou niečím ako obžalobou, nie je to však tak. Prokurátor Hanniker je v role spisovateľa skôr obhajcom, usiluje sa ľudí chápať, vciťovať sa do príčin ich konania. Vie, že okolnosti a náhody občas urobia aj zo statočných, dobrých a slušných ľudí takmer divé zvery, že dnes sme tu a zajtra tam, za vysokými múrmi, kde vládne brutalita, hrubé násilie a celkom odlišné pravidlá a hodnoty. Autor zaľudnil román množstvom plnokrvných postáv, množstvom ľudských osudov, v dôsledku strmých vývrtiek a prudkých zvratov neraz aj takmer neuveriteľných, no nanajvýš opravdivých, lebo taký je život. Ľudské osudy sa odvíjajú na základe neobyčajne silných príbehov, príbehov plných vášne, krvi, čudnej lásky. Hanniker takmer márnotratne vŕši príbeh za príbehom, krížia sa, zrážajú a dopĺňajú; otvára bránu do pestrofarebnej epickej krajiny, v ktorej si milovníci príbehovej literatúry prídu na svoje. Viacerým autorom by zlomok z nich vystačil na niekoľko hrubých kníh.   

Od prvých strán zaujme zložitý životný osud feministky a profesionálnej psychologičky Dory, ktorú zrádza muž za mužom; po straníckych previerkach  roku 1970 ju vykopnú zo strany i zo zamestnania, až skončí v base – ako psychologička v tzv. nervovej ambulancii. A tam na sklonku profesionálnej kariéry narazí na úchylného sadistického diabla, ktorý v nej odkľaje niečo ako sexuálne prapudy a kvôli vášni hodí za hlavu celý život... Takýto zlom nastane aj v príbehu Ervína Šimka, po skúsenosti s klinickou smrťou a astrálnom zážitku sa z brutálneho dozorcu zmení na baránka, čo denne umýva dlážku kostola... Môžeme uveriť alebo aj nie, to už záleží na čitateľskej skúsenosti a empatii. Tak trochu neuveriteľné je aj konanie učiteľa, alkoholika a vraha Igora Zamboja, ktorý v base nasilu prerába mladého Róma Krišpína na obraz svojho mŕtveho brata... Vari najsilnejší a zároveň aj najotrasnejší je príbeh Samka, ktorý je nevinný, nevinný, nevinný, no aj tak vyfasuje pätnásť rokov za vraždu milovanej dievčiny Patrície, ktorú nespáchal ani len v zlých snoch. Samkov trpký údel spôsobilo škrípanie v súkolí spravodlivosti, následne pseudomorálka obce, ktorá ho po návrate z väzenia neprijme.

Hannikerov román je závažný a spoločensky veľmi naliehavý, lebo, hoci sa odohráva za vysokými múrmi a bránami fiktívnej slovenskej väznice, svojimi dôsledkami sa dotýka všetkých. Tých, čo sú (možno iba dočasne) vonku pravdepodobne ešte viac ako tých, čo sú vnútri. Zároveň je to román krutý a bezvýchodiskový, bez jedinej pozitívnej postavy, no spisovateľ tu nie je na to, aby ponúkal falošné ilúzie, tobôž niečo ako spoločenské východiská.   

Román je zaujímavý nielen tým, čo rozpráva, ale aj ako to rozpráva. Autor si zvolil striedanie krátkych kapitoliek, takmer filmových strihov, čím dramatické rozprávanie ešte viac zdynamizoval a Ostnatý raj sa tak číta jedným dychom. Román napísal už skúsený autor, napísal ho majstrovsky, s využitím moderných rozprávačských postupov a s adekvátne hrubým, miestami aj tvrdo vulgárnym jazykom, neodohráva sa však vo vedeckých inštitúciách ani navoňaných salónoch. Výsledkom je kniha, ktorá vari nikoho nenechá ľahostajným, naopak, vyvoláva silné znepokojenie, hlboké zážitky a mrazenie okolo chrbtice. Keby vyšla v niektorej inej kultúrnej krajine, celkom isto by vyvolala zaslúženú pozornosť a odozvu, stala by sa významnou literárnou i spoločenskou udalosťou.

Klobúk dolu, pán spisovateľ Laco Hanniker.

Peter Holka