Vyhľadávanie
Anatole France: Ostrov tučniakov
Bratislava, Ikar 2007
Preklad Michaela Jurovská
Francúzsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1921, básnik a prozaik, literárny kritik a esejista, humanistický filozof a pokračovateľ tradícií renesancie a osvietenstva na prelome 19. a 20. storočia, napísal v roku 1908 alegoricko-satirický román Ostrov tučniakov. Anatole France, označovaný za posledného veľkého spisovateľa 19. storočia a prvého veľkého spisovateľa 20. storočia, v ňom paroduje a karikuje vývoj ľudskej civilizácie od jej vzniku cez starovek, stredovek, renesanciu a novovek, až po jej zánik, keď si sama zničí podmienky vlastnej existencie. Na posledných stránkach románu sme svedkami opätovného začiatku vývoja – ľudstvo akoby neodvratne opakuje svoje fatálne omyly a dospieva do bodu zániku. Znova sa uchyľuje k rovnakej ľsti, svoje prízemné zámery zahaľuje do zdanlivo vznešeného a úctyhodného. Ľudstvo je nepoučiteľné.
Autor nešetrí vo svojom diele nikoho: na mušku si berie tak vedcov, ako armádu. Ich praktiky aj charaktery sú aktuálne i dnes, rovnako ako konzumný spôsob života, až zapochybujeme, že čítame dielo spred sto rokov. Dôvtipná irónia a satira neobchádza ani témy bohatstva a chudoby, zasahuje vládcov, politikov, cirkevnú hierarchiu, vojenskú moc, nastoľuje problematiku nacionalizmu, antisemitizmu, konformizmu v myslení i konaní. V texte sa odráža aj autorov príklon k myšlienkam socialistov. V každom civilizovanom štáte je bohatstvo posvätné, v demokracii je však najposvätnejšou vecou. Nuž a tučniacky štát bol demokratický; veď najbohatšie finančné spoločnosti tu mali rozsiahlejšiu a najmä účinnejšiu a stabilnejšiu moc ako vláda republiky. Ak ministri zostali čestní, ohováračkami v tlači ich zničili! Aby obraz vývoja spoločnosti bol čo najplastickejší, France si dal záležať aj na menách svojich postáv. O to ťažšie to mala prekladateľka, aby aj pre slovenského čitateľa zachovala metaforickosť priezvisk: ministrom námorníctva je admirál Haring von Soleny, radikál Kordy a súdruhovia Rozvracaj a Vyšplhal sa usilujú získať vplyv v politickej sfére, plukovník Kopijník je predstaviteľom armády, zatiaľ čo Marcel Chtivák predstavuje ambiciózneho niekoľkonásobného mladého ministra, ktorý to nakoniec dotiahne na predsedu vlády. V diele, ktoré v preklade Michaely Jurovskej vychádza druhý raz (predtým vo vydavateľstve Pravda v roku 1975), možno akcentovať množstvo jeho rozličných rovín. Čitatelia, ktorí chcú porozumieť aj kontextu postáv a udalostí spomínaných v románe, iste ocenia záverečnú časť Poznámky, ktoré sú prejavom mimoriadnej pozornosti prekladateľky voči čitateľovi.
Michaela Geisbacherová
