Publikácia Javiskové osudy autora Karola Mišovica sa objavila na knižných pultoch začiatkom tohto roku. Tých päť osudov je päť štúdií o významných herečkách Slovenského národného divadla – Márii Prechovskej, Eve Kristínovej, Viere Strniskovej, Zdene Gruberovej, Eve Polákovej. O skutočných pilieroch slovenského ženského herectva v časoch takzvaného zlatého veku SND. Zlatého preto, že v období, kedy sa naše divadelníctvo rapídne odpútalo od prikazovaného socialistického realizmu z prvej polovice päťdesiatych rokov, dozrelo dielo režisérov Jozefa Budského, Tibora Rakovského, Karola L. Zachara a Pavla Haspru, ku ktorým sa pridal mladý Peter Mikulík. A k vrcholom stúpalo mužské herectvo reprezentované Viliamom Záborským, Ladislavom Chudíkom, Františkom Zvaríkom, Júliusom Pántikom, Gustávom Valachom, ktorých doplnila generácia Štefana Kvietika, Ivana Mistríka, Ivana Rajniaka a ešte mladších, Božidary Turzonovovej, Emílie Vášáryovej, Michala Dočolomanského, Juraja Slezáčka a ďalších. Vytvoril sa tak súbor na jednej strane kompaktný, na strane druhej vnútorne členitý s bohatým zastúpením rôznorodých typov, charakterov, veku a letory.
Debutant na poli knižnej teatrológie Karol Mišovic si však nezľahčil úlohy prihotovením piatich pútavých, farbistých, faktograficky nasýtených štúdií, ale pozrel sa aj na ženské herectvo za hranicami Bratislavy – do Martina, Nitry, Košíc, Prešova. Vzniklo tak kompaktné dielo o fenoméne ženského herectva v našej divadelnej kultúre. Dielo, ktoré priam volá po pokračovaní.
Je faktom i zaujímavosťou, že o hercoch – mužoch – existuje pomerne veľa štúdií, o ženských protagonistkách je ich menej. Mišovicova publikácia tento dlh spláca vrchovatou mierou. Za zmienku stojí i fakt, že mladý historik nášho divadelníctva s výnimkou jediného autentického zážitku (aj to v mládežníckom veku) z tvorby svojich heroín prácu pätice na javisku nevidel. Za to však s neobyčajným nadšením a usilovnosťou preštudoval dobové svedectvá starších divadelných kritikov, citlivo vážiac ich tvrdenia i postrehy a doplnil ich vari všetkými v televíznom, filmovom i rozhlasovom archíve dochovanými záznamami. Oceniť treba nielen poctivosť, ale aj vedomie súvislostí, do ktorých vkladá účinkovanie hereckej pätice. Do kontextov spoločenských, divadelných vôbec, vnútrosúborových a v decentnej miere aj osudov privátnych. Lebo herečky zobrazovali drámy a tragédie v mediálnom fóne, ale aj v živote.
Výstižne charakterizuje osudy týchto dív činoherného herectva aj nadpismi kapitol. Pre Máriu Prechovskú zvolil titulok Aristokratka racionálnej emócie, vystihol, že táto herečka (ktorá prešla štúdiom na Reinhardtovom divadelnom seminári vo Viedni) bola už na úsvite svojho pôsobenia v SND zrazu iná, viditeľne iná. Namiesto emocionálnej živelnosti, ktorou sa naše herectvo vyznačovalo v prvých decéniách existencie SND, prišla zrazu umelkyňa intelektuálnej analýzy svojej postavy, decentného gesta a zádumčivej, stíšenej citovosti. Už nie „Anička“ z našej klasiky, ale javisková postava nadhľadu, hodnotenia, vo vzťahoch reflektujúca zložitý svet v sebe i okolo seba.
Pre Evu Kristínovú zvolil titulok Baladická tragédka. To preto, že tragizmus, snúbiaci sa s baladickou emocionalitou, určoval hlavné línie jej tvorby. Od postáv dedinských žien, cez krehké a snivé mladoženské postavy až k drsným portrétom žien trpiacich i bojujúcich.
Viere Strniskovej, ktorá sa prebojovávala k významnému postaveniu protagonistky najzložitejšie, určil „slogan“ Variácie na tému matka. Strniskovej galéria matiek je naozaj bohatá. No treba jedným dychom dodať, že nejde o variácie jedného, akosi univerzálneho typu, ale o pestrú škálu dôkladne individualizovaných kreácií.
Zdenu Gruberovú charakterizuje Mišovic pomenovaním Nielen lyrická naivka, aby v hutnom texte sprevádzal čitateľa vývinom herečkinho umenia, ktorá nezostala iba roztomilou kráskou javiska SND (ale aj filmom, televíziou a rozhlasovou tvorbou – ako to ostatne robí pri všetkých hrdinkách svojho rozprávania), ale s nemalou razanciou sa prepracovávala k postavám vnútorne zložitým i rozložitým.
Herečka génu 20. storočia je pre autora Eva Poláková, ktorá svoju kariéru rozložila medzi košické, ostravské a bratislavské divadelníctvo. Zomrela mladá, vrodená srdcová chyba ju ohraničila v čase. No stihla byť naozaj reprezentatívnym zjavom mladej ženy, ktorej škála sa črtala od melancholických krásavic k intelektuálnym moderným ženám so širokou záľubou v prudkom toku meniaceho sa dvadsiateho storočia.
V divadle ani ten najlepší herec nie je samospásou hodnotnej umeleckej tvorby. Závisí nielen od svojho talentu, pridelených úloh, ale aj od „pôrodníka“ inscenácie – režiséra. Karol Mišovic na to nezabúda. Jeho heroiny slovenskej scény tu nevystupujú ako samorastlé zjavy – skúma aj ich spoluprácu a vzájomné pôsobenie s režisérmi. Takto sa autorov text stáva síce parciálnym, ale bohato sýteným obrazom divadelníctva ako celku. Navyše je napísaný živým, neakademickým jazykom. Slovom – číta sa dobre.
Mišovicova publikácia je debut, ale debut zrelý a sľubujúci.
Vladimír Štefko
